Na júnovom klubovom stretnutí sme sa dohodli, že sa začiatkom augusta stretneme u Mirka Masláka na chate na Lazoch pod Makytou. Termín sa dohodol na poslednú chvíľu. A vôbec nevadilo, že to bolo v strede týždňa. Osedlali sme svojich motorových tátošov a fujazdili do hôr.
Horúce letné dni boli pre nás veľkou záťažou a tak sme dúfali, že v horách bude chladnejšie. Už nad Púchovom sa objavili ťažké búrkové mraky siahajúce až kdesi ďaleko nad Moravu. Dúfali sme, že nás dážď trocha osvieži, ale naše nádeje boli márne. V horách však bol vzduch svieži a tak sme ho dýchali z plných pľúc.
Usadenie našich štrnástich zadkov nebolo jednoduché, ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. A zmestilo sa. Jedni krájali zákusky, iní hotovali špekáčiky a slaninu na ražne, či cibuľku, papriky, rajčiny a chlebík na zahryznutie. Domáci pán zas zakladal pahrebu.
Zanedlho naše nosy začali štekliť omamné vône opekajúcich sa dobrôt. Lahodným pochúťkam sme pomáhali dostať sa do žalúdka dobre odmeranými dúškami výborne chladeného vínka. Lebo vo víne je pravda, a pravdou je i to, že v prírode na čerstvom vzduchu dobre chutí. Len šoféri a deti ostali pri pramenistej vode.
To všetko sa dialo popri rozprávaní sa. Veď naposledy sme sa spolu s Mirkom videli pred pol rokom na vianočnom posedení klubu. Čas ubiehal neúprosne, ba priam, akoby prútikom šibol. Slnko sa rýchlo skrylo za hory, pomaly sadal večer. Len pohľad na hodiny nás duril. Lebo aj zajtra je deň a poniektorí aj do práce musia.... Za všetko hovoria slová môjho vnúčika: „Dedo, to bola mňamka. Kedy nabudúce?“
Mirko, ďakujeme, že sme sa mohli u Teba stretnúť. Vieme, že do Bystrice je to ďaleko. A Tebe sa zle chodí. Takže ako v tom arabskom prísloví – ....hora prišla k Mohamedovi. A načim dodať, že rada! Teším sa, že bude i nabudúce.
MUDr. Branislav Brežný
