štvrtok 4. októbra 2018

Nájdete nás aj na
www.klubsmpb.webnode.sk

Časopisy Nádej a iné nájdete TU

pondelok 1. októbra 2018

Ako Fénix z popola....




     Grécko. V ostatnej dobe sa ňom veľa sa  hovorilo. Najmä o jeho ekonomickej kondícii  a možnosti „vypadnutia“ z Eurozóny. Spomínali sa i tie najčernejšie prognózy a  rôzne  scenáre. A náš klub sa stal svedkom týchto udalostí. Od začiatku až do konca, do vyhlásenia, že Grécko sa dostalo do stavu, kedy je jeho ekonomika zdravá, silná a môže konkurovať iným vyspelejším ekonomikám.
     Zažili sme dobu, kedy cestovné kancelárie ponúkali výhodnejšie „bezpečnejšie“ destinácie, pretože sa predpokladalo v Grécku výrazné zvýšenie cien tovarov a služieb. Tiež sa strašilo migrantami, ktorí boli potenciálnym negatívnym prvkom. Zažili sme migrantov pri ceste do Grécka na maďarskej strane Dunaja v Medveďove. Vracali sa pešo smerom od hranice na Györ. Videli sme i zadrôtované maďarské hranice so Srbskom a utečenecké tábory na srbskej hranici s Macedónskom.
      Videli sme prázdne hotely a pláže v Paralii, v mieste našej rekondície. Toto leto boli však pláže plné turistov i domácich, boli tu rodiny s malými deťmi i dôchodcovia. Tiež sme videli Slovákov, Srbov, Rumunov, Bulharov, Rusov  ale aj Čechov a Poliakov, i keď tých pomenej ako v minulosti. Nemci sa viac zdržiavali v novovybudovaných luxusných rezortoch, ktoré boli čerstvo vybudované neďaleko Paralie.
      Videli sme nízku kúpyschopnosť domáceho obyvateľstva, najmä dôchodcov. Vlani a najmä v tomto roku to nebolo vidieť. Ceny základných potravín boli  ostatné roky stále rovnaké a cena potravín až na drobné výnimky je v Lidli taká ako u nás. Preto nás lákala návšteva trhoviska v meste Katerini, vzdialeného asi 6 km od Paralie. Aby sme mohli porovnávať.
      Tohoročnú „sondu“ do gréckej reality sme uskutočnili v odskúšanom a osvedčenom čase, v dobe od 29. augusta do 11. septembra. Autobus sme zaplnili šestnástimi členmi a priateľmi klubu. Cestu, i spiatočnú, sme zvládli na jednotku, klimatizovaný autobus nemal chybu. Každý mal pred sebou obrazovku s počítačom, filmami, hrami, rádiom a čo ja viem ešte s akými možnými zábavami. Kto nemal slúchadlá si ich mohol zakúpiť u šoférov. Kto chcel, mohol sledovať obrazovku pred sebou, iní zas mohli porovnávať zmeny krajiny pozeraním z okna. A bolo sa na čo dívať. S hrdosťou môžem povedať, že v okolí Nového Sadu, kde žijú Slováci, boli najkrajšie obrobené polia a na nich poriadok. Nezriedka kilometre sa tiahnuce lány kukurice, ktorým nebolo vidieť konca..... Tiež dozrievali slnečnice a tie už boli spola zožaté, po  žatve obilovín   prázdne polia  boli už zorané.
     Pri ceste do Grécka sme nevideli Macedónsko, lebo bola už tma. Asi 10 km za hranicami sme mali zastávku na benzínovej  pumpe v Kumanove. Oproti nej bol osvietený minaret. Prvá zvesť, že v tejto oblasti je nábožensky rôznorodejšie obyvateľstvo. Videli sme i moslimské ženy, avšak nemali zahalené tváre, ale ich odev bol iný.  Cesta späť však ukázala Macedónsko ako krajinu napredujúcu vpred míľovými krokmi. Za dva roky sa dokončila diaľnica ( s malými rozostavanými  úsekmi ). Žiaľ, prekrásnu cestu serpentínami cez hory skrátili tunely i viadukty. Je to však daň za skrátenie cesty. Videli sme vinohrady, na koreňoch viseli veľké strapce hrozna. Na pumpe sa dalo kúpiť hrozno výbornej chuti, priam malvázia ! Dva strapce  mali viac ako l,5 kg, cena 1 Euro/kg..... Priam magnetom pre niektorých bolo nakupovanie v bezcolnej zóne. Tri kartóny cigariet za 28 Eur – no nekúpte to!
        Tesne pred odbočkou z diaľnice do Paralie bola nehoda, takže nás obrátili do protismeru a najbližším výjazdom sme sa dostali do gréckej vidieckej krajiny, ktorá sa  mierne vlnila. Odhalili sa pred nami  polia s bavlnou, kukuricou,  sady s olivami. Tie boli rôzneho veku, mladé novovysadené stromčeky i veľmi staré košaté stromy. Všade vôkol  boli vinohrady i „kivohrady“ ( rástlo tam kivi ). Obe rastliny majú rovnaký spôsob pestovania, avšak kivi je dvojdomá rastlina a na 5 až 7 koreňov samičej rastliny je potrebný  jeden samčí ker. Ten sa vyznačuje veľkými šľahúňmi týčiacimi sa oblúkovite do výšky a  ktoré sa dajú dobre rozoznať. Na zemi sa tiahli v rade úle, nezriedka viac ako 30-40 rodín. Občas sa vedľa vás mihol osamotený domček, raz sme išli cez malú dedinku. Čím viac sme sa dostávali k Paralii, tým častejšie boli zhluky penziónov a malých hotelíkov, ktoré sa následne „prevtelili“ do nášho cieľa cesty – Paralie.
      Počasie počas pobytu v Paralii bolo nádherné. Neboli dni, kedy by teplota poklesla pod 34 st. C, večer okolo 22-tej hodiny bývalo okolo 26 st. C. More malo ustálenú teplotu 26-27 st. C a plávanie v ňom bolo pôžitkom. Večerné prechádzky sme si spestrovali nakupovaním odedze, darčekov a mlsôt. Ovocie a zelenina boli drahšie ako obvykle. Veľké sucho a teploty sa podpísali pod výnosy polí. Napriek tomu raňajky s čerstvo nakrájanou ružovou lahôdkovou cibuľou, mäsitou rajčinou a ešte teplým, maslom natretým chrumkavým chlebíkom sme si nemohli odoprieť. Mnohým nechýbal na stole ani pravý grécky jogurt. Poniektorí mali to šťastie, že sa ich hotelové balkóny dívali na Olymp. A tak sa stali pre nás raňajky akýmsi rituálom.
        Na spestrenie podvečerných chvíľ sme sa viacerí vybrali na Olympskú riviéru (Olympic beach, Olympiaki akti ). Vláčikom. Cesta tam  trvala 20 minút. Najskôr sa vláčik predieral uličkami Paralie, neskôr sa dostal na spojovaciu cestu medzi týmito destináciami. Asi v polovine cesty je rezervácia pre korytnačky, ktoré plávajú v sladkovodných kanáloch. Olympská riviéra pôsobí na nás kľudnejšie a je aj upravenejšia, ceny potravín, najmä ovocia a zeleniny je tu nižšie. Veď aj hotelov je tu menej. Pláž je tu širšia aj upravenejšia ako v Paralii. Je nositeľkou Modrej vlajky EU, čo je garancia kvality. Lístok na vláčik je obojsmerný, cesta sa tu môže prerušiť na 2 hodiny.
        Boli sme zvedaví na trhy v okresnom meste Katerini (mesto je pomenované po sv. Kataríne ). Má asi 40 tisíc obyvateľov. Autobus medzi Paraliou a Katerinami premáva každých 15 minút. My sme si na cestu tam vybrali taxík, stál 8 Eur. Doviezol nás však priamo na trhy. Cestu späť sme absolvovali autobusom, lístok je za 1,70 Eura.
     Samotný trh je rozdelený na tri časti. Ovocie a zelenina  je na najväčšej ploche. Dostať tu najmä rôzne druhy rajčín a paprík, zemiaky, baklažány, kapustu, cibuľu, cesnak, koreňovú zeleninu,  rôzne druhy strukovej fazule ale aj sušenej a samozrejme nesmeli chýbať cukety  a tekvice. Z ovocia tu dominuje hrozno, nektarinky, broskyne, hrušky, jablká, menej bolo fíg, sliviek i granátových jabĺk. Na stoloch trónili rôzne druhy melónov. Dostať tu aj nakladené olivy, ktoré sa tu nakupujú po kilách. S kôstkami aj bez nich, plnené mandľami, paprikou... snáď 30 druhov či viac. Tiež je tu vidieť sušené ovocie, koreniny. Druhou podstatne menšou časťou trhu sú stánky s textilnými výrobkami, čo nás zaujímalo najmenej a prebehli sme ju veľmi rýchlo. Tretia časť tržnice bol vlastne rybí trh. Množstvo stánkov s rybami uloženými na ľade lákalo kupujúcich, ktorých bolo o niečo menej ako v zeleninovej časti. Nakupovalo sa vo veľkých množstvách a kupujúci boli  prevažne vyšších vekových skupín. Ceny boli o tretinu nižšie ako v Paralii. Zaujímavosťou bolo, že sme našli stánky s kvetinami a medzi nimi boli  priesady kalerábov, uhoriek, cukiet,  kapusty či korenín....
       Následne sme sa úzkymi cestičkami dostali do centra mesta a po pešej zóne do parku. Neodmysliteľné frap(p)é bolo nutnosťou. Nohy si museli oddýchnuť. Hrdlo bažilo po zvlažení, po káve. Frapé je ľadová káva s hustou penou populárna v Grécku a naCypre. Začiatky frapé siahajú do roku 1957, kedy bolo náhodne vytvorené počas medzinárodnej výstavy Thessaloniki international Trade Fair v Solúne. Firma Nestlé tu vystavovala nový čokoládový nápoj pre deti pripravovaný z čokoládového prášku a mlieka, ktorý vznikol potrepaním v šejkeri. Pán Dimitris Vakondios si chcel cez prestávku pripraviť svoju instantnú kávu, ale nemal k dispozícii teplú vodu. Rozhodol sa tak do šejkru pridať studenú vodu a instantnú kávu. Takto náhodou vzniklo frapé a nápoj sa neskôr rozšíril aj do iných krajín na svete. Káva je veľmi osviežujúca, plávajú v nej kocky ľadu. Každý si pridá cukor podľa vlastnej chuti. Niektorí si navrch doprajú aj trochu škoricového cukru. Káva sa pije cez  slamku. Mnohí kafeteristi ponúkajú k frapé i studenú vodu. Takže stráviť pri káve a pri príjemnom rozhovore aj hodinu nie je nič výnimočné.
       V centre mesta sa nachádza park. Množstvo šumiacich fontán, vodopádov a kaskád spríjemňuje horúčosť dňa. Hluk mesta ostal za bránami parku. Za to sa tu ozývali hlasy šantiacich detí a športovcov, ktorí vzadu v parku mali vybudované ihriská.
      Zaujímavo zrezané a tvarované stromy pútajú na seba pozornosť a veru lahodia oku. Ani tu sa nikto neponáhľa. Akoby sa zastavil čas. Vo všeobecnosti – Gréci majú na všetko čas. Žijú kľudne, jedia zdravo a dožívajú sa vysokého veku. A tento štýl života je vysoko infekčný, chytľavý. My sme mu podľahli na druhý či tretí deň. Bojím sa však, že rýchlo po príchode na Slovensko sa z tohto ošiaľu kľudu vyliečime...
       Ako som už povedal, ráno sme začínali raňajkami, s čerstvým, ešte teplým chlebíkom. Ten sme kupovali na ceste späť do hotela po raňajšej prechádzke popri mori.  Mohli sme tu sledovať východ slnka. Vychádzalo nad kopcami polostrova Chalkidiki. Každé ráno bol východ slnka iný. Vždy však bol čarovný. Chôdza po pláži naboso, len tak s obuvou v jednej ruke a uterákom v druhej, nohami raz po suchu a inokedy obmývanými vlnami mora, vdychovaním čistého morského vzduchu a pozorovaním východu slnka je neopakovateľným zážitkom. Priam ako ranné kúpanie sa v mori, ktoré bolo rovné ako zrkadlo. Rýchlo sme zistili, že more je ráno pocitovo najteplejšie. Po takejto rannej „rozcvičke“ čerstvo napečený chlebík sa v ústach menil na „nebíčko v papuľke“.
      Po deviatej hodine sme sa už chystali na pláž. Každý mal vyhliadnuté svoje miestočko. Mali sme možnosť obsadiť si plážové ležadlo so slnečníkom za cenu nápoja alebo ovocnej misy. A to na celý deň, čo bolo veľmi výhodné. Z pláže sme odchádzali neskoro popoludní. Apartmánový hotel El Greco má na každej izbe kuchynku, takže sme si mohli uvariť večeru a zjesť si ju na balkóne hotela.  Alebo sme sa mohli  vybrať najesť do niektorej z množstva reštaurácií či stánkov rýchleho občerstvenia. Na každom kroku číhali na nás miestne dobroty, z ktorých najznámejšou je gyros. Jeho názov pochádza z gréckeho slova γύρος – otočka, lebo mäso sa otáča naražni. Gyros pita  je úhľadne zabalený v chlebovej placke. Obsahuje na jemné plátky nakrájané opečené mäso, zemiakové hranolky, najemno nakrájanú rajčinu a ružovú cibuľu, kečup, horčicu a  neodmysliteľné tzatziky. Je to „dresing“ pozostávajúci z jogurtu, nahrubo nakrájaných uhoriek, bieleho korenia ( alebo zmesi korenín na tzatziky ), cesnaku a čerstvého kôpru. Gyros plata je zasa reštauračný variant tejto pochúťky. Podáva sa na tanieri a je umenie túto porciu zjesť. A vôbec, grécke reštaurácie sú známe tým, že na tanieroch je veľa jedla. To sa priam vychutnáva, zapíja sa dobrým, najlepšie miestnym vínkom. Deti pijú skôr kolu či iné sladké nápoje, poniektorí pivo. Ale na grécky spôsob je to víno! Pri takomto jedle  nie je umenie stráviť celý večer.
     Zaujímavé je pečenie mäsa na gyros.  Mäso je korenené zmesou korenín na gyros.  Asi na jeden centimeter hrubé plátky nakrájaná bravčová krkovička je navrstvená na rotujúcej vertikálnej ihle, na ktorú sú z troch strán nasmerované infra-žiariče. Keď  je mäso zvonka do chrumkava opečené,  oreže sa nožom.  Na strane rezu je mäsko šťavnaté. To dáva tejto pochúťke neopakovateľný kulinársky zážitok. Koreniny typické pre grécku kuchyňu je možné kúpiť v každom obchode s potravinami
      Nie je to len samotný gyros čo dáva čaro večernej ulici. Je to aj  celková atmosféra -  všemožné vône z rôznych reštaurácií, taverien,  či typických gréckych rybích reštaurácií (  ψαροταβέρνα - psarotavérna), pečenej kukurice a  k tomu  vôňa mora, šum či vrava ľudí  prechádzajúcich sa po uličkách, nočné osvetlenie obchodov, hotelov, parkov ....  
       Miesto kľudu  a možnosť posedieť si  a rozjímať nám poskytol chrám gréckej pravoslávnej cirkvi postavený na pobreží v strede Paralie. Bohatý ikonostas či nástenné maľby dotvárali kolorit tohto miesta. Opakovane sme zachytili spev popa či zboru, ktorý pre nás znel exoticky. Žiaľ, v tomto roku sme neboli účastní krstu či svadby ako v minulých rokoch.
       Na námestíčku pri chráme bol aj v tomto roku festival ľudových súborov. Videli sme Bulharov, Rumunov, Grékov, Ukrajincov... spievali a tancovali nielen na pódiu, ale aj v uliciach. Bolo to pekné spestrenie večerného programu.
       A keď sa nám nežiadalo prechádzky, tak sme sa navštevovali navzájom. Každá izba hotela má balkón a tam sa zmestí veľa dobrých ľudí. Na stole nechýbalo ovocie, obložené chlebíky a aj slovenský hamburger ( chlieb s masťou a cibuľkou ),  klobása i údená oravská slaninka, oškvarky či syrové nite - to všetko ako spomienka na domov.
       Často naše myšlienky zaleteli na Slovensko, domov, kde ostali naši blízky. Hádali sme čo robia a či sa majú tak dobre, ako my tu. Považskobystrickí  členovia klubu si opakovane pripomenuli, že Mesto Považská Bystrica im, svojim obyvateľom, prispelo na tento rekondičný pobyt. Mnohí by si ho nemohli bez tejto pomoci dopriať.  Preto jednohlasne a opakovane zaznelo - ďakujeme!
        Každoročne sa tešíme na spoločne strávené dni. Dni, ktoré nie sú pre nás bežnými dňami. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že sú to pre nás dni sviatočné. A na tieto dni sa tešíme. A dúfame, že sa  pri zachovaní zdravia zas spolu na letnej rodinnej rekondícii stretneme. Takže – Dovidenia Paralia!

                                                                          MUDr Branislav Brežný text
                                                                          Mgr Daniel Kimlička fotodokumentácia




piatok 25. mája 2018

DEŇ SLNEČNÍC




   Aj klub v Považskej Bystrici sa zapojil do celoslovenskej verejnej zbierky pri príležitosti Dňa slnečníc. I keď ráno počasie vyzeralo skôr na dážď a chlad, už o desiatej hodine, kedy sme si rozložili „hlavný stan“ na pešej zóne v meste, pozeralo na nás spoza mraku slniečko. To neskôr nesklamalo a celý deň nás ohrievalo svojimi lúčmi.
   Na stole sme mali rozložené informačné materiály o zväze, časopisy Nádej, krátke informácie o našom postihu i skladačku, ktorú sme mali vyrobenú „na mieru“. Veľkým prínosom boli fotografie z činnosti nášho klubu. Samozrejmosťou bolo pripnutie slnečničky nielen prispievateľom do pokladničky, ale aj tým, ktorí nás vypočuli a chceli byť o našom postihu informovaní.
    Hlavným cieľom Dňa slnečníc  bolo podanie informácií o diagnóze sclerosis multiplex našim spoluobčanom. Žiaľ, drvivá väčšina oslovených nás odmietala, najčastejšie z dôvodu absencie času a dobrej vôle si nás vypočuť. Najmä mladí ľudia od nás bočili a s úsmevom nás označovali za exotov a so slovami-  nás sa to netýka, bočili od nás. Boli sme označení i za vyberačov pre zlodejov. 
    Akciu sme v meste predčasne ukončili o 13-tej hodine, pretože  sa tu v tento deň konali ešte dve verejné zbierky a  nechceli sme im odlákať sponzorov. V obci Papradno - kde sme mali pokladničku v kultúrnom dome v pohostinstve - sa akcia skončila o 22- tej hodine a tam sa aj vybralo najviac príspevkov.
    Napriek  drobným nepríjemnostiam a peripetiám spojených so zbierkou hodnotím Deň slnečníc ako prínos nielen pre obyvateľov Považskej Bystrice, ale aj pre nás ôsmych, čo sa akcie zúčastnili.
     Veľké ďakujem patrí i nášmu SZSM za poskytnuté informačné materiály.

                                                                            MUDr Branislav Brežný





utorok 10. apríla 2018

Jarné pohybové osvieženie




Ako už býva zvykom, klub v Považskej Bystrici sa snaží v skorých jarných mesiacoch rozhýbať svoje telá, ktoré stihli stuhnúť v diôsledku zimného „radostného ničnerobenia“. Ono to „nič nerobenie“ nie je absolútne, lebo sa od predvianočného času až po fašiang venujeme najmä prejedaniu. A občas pritom zaspomíname, čo sme v minulom roku pre zdravie urobili a dávame si plány, ako zdravo budeme budúci rok žiť!
    Z letargie nás vytrhol esemkársky maratón v Ružomberku. Bolo nás tam z klubu deväť. Po cvičení sme mali niekoľko dní svalovicu. To ako daň za to krásne zimné obdobie. Ale hneď na to visela vo vzduchu  otázka: Čo ďalej? 
    odpoveďou bola prvá aprílová sobota, kedy sme sa stretli v považskobystrickom wellness centre. Presne napoludnie sme vstúpili do vodného sveta, kde na nás čakal bazén s protiprúdovým plávaním, vírivka či tri druhy sáun. Príjemne unavení sme sa po dvoch hodinách rochnenia ocitli o dve poschodia vyššie vo Swim-clube. Tu sme si pripravili občerstvenie: Ako predjedlo sa podávali - plnené vajíčka so šunkovou penou a majonézou. Následne ako hlavné jedlo boršč. Riadne hustý nielen od zeleniny ale aj od bravčového ( ako by bratia Česi povedali – libového ) mäsa. Hovädzie a smotanu sme zavrhli, lebo  pani doktorka Dean z Nitry by mala výhrady a  nechceme si ju týmto pohnevať. Na zahryznutie k boršču boli meteník, chlebový posúch a chlieb. Ten išiel na chuť najmenej. Veď k plnému obžerstvu  patrili ešte teplé „slimáky“ z kysnutého cesta posypané syrom ( rastlinným), zemiaková baba, oškvarkové pagáčiky a zákusky, ktoré nám pripomenuli, že Veľká noc je práve za zabuchnutými dverami….
    Ťažko sa nám rozchádzalo domov. Veď takto si posedieť v príjemnom prostredí a porozprávať sa o všeličom, nemáme každý deň! Majiteľ tohto zariadenia nám vytvoril „súkromnú, priam intímnu“ atmosféru, pretože priestory boli vyhradené len pre náš klub. A ako bonus nám ponúkol možnosť cvičenia v telocvični Swim-clubu.
    Nuž, komu by sa takýto deň nepáčil. Snáď len našim dvom klubistom, ktorí sa vychytili na Štrbské pleso, lebo ich lákalo slniečko. Zatiaľ neviem o nich nič nové. Iba v správach bolo, že sa v Tatrách zobudili medvede. Tak mi nič iné neostáva, len čakať….
    S prianím podobne krásnych zážitkov ostávajú Vaši z Považskej Bystrice.

                                                                                              MUDr Branislav Brežný

utorok 23. januára 2018

TLAČIVO NA 2% Z DANÍ


piatok 1. decembra 2017

BOLI SME: REKONDIČNÝ POBYT V KÚPEĽOCH NIMNICA


Nimnické pastorále……….

 Pastorále je idylická skladba hudobná alebo niečoho s pastierskymi motívmi. Možno to na prvé počutie titulok článku bude znieť čudne. Nuž - tu je vysvetlenie.
 Klub v Považskej Bystrici bol na jesennej rekondícii v Nimnici ( už ani nepočítame po koľký raz ). Sú to vždy dni, na ktoré sa dlhodobo tešíme. Doma necháme svoje boliestky a starosti, a ak sa podarí, „ zabudneme“ doma mobil. To, aby nás nik nevyrušoval a mohli sme sa bezstarostne venovať sebe i priateľom klubistom. V tomto roku sme horko-ťažko vybojovali rekondičný pobyt v dňoch 21. - 26. novembra, pretože termíny boli vyťažené.
 Už v prijímacej kancelárii sme sa zvítali, oneskorenci sa na nás nakontaktovali pri lekárskej prehliadke a už v utorok dopoludnia sme mali procedúry. Nezaháľali nám ani hlasivky, veď vždy je niečo nové, vždy sa je s čím pochváliť. I keď bola neskorá jeseň a dážď visel za nohy, ako sa u nás hovorí, objavili sa prehánky iba občas. Vzduch bol vyumývaný, viditeľnosť na okolité kopce priam ideálna. Pomaly sa prevaľujúca nízka oblačnosť či hmlistý opar olizujúci doliny či vodnú nádrž ( Nosickú priehradu ) pripomínal Benkove obrazy. Pri ceste do kúpeľného domu sme vdychovali chladnejší vzduch, ktorý prečistil pľúca. A o to odhodlanejší sme sa vrhali do teplých procedúr, ktoré nám pripravil personál kúpeľov.
 Jednou z mnohých procedúr je i plnenie žalúdkov. A tu musím povedať, že vždy hladných žalúdkov. Ráno to boli švédske stoly. Podľa hesla - prázdne vrece nestojí – sme sa naplnili až nám dych nestačil. Pestrosť prestretých stolov sme teda využívali naplno a dlhodobo! Veď sme boli poučení, že nemáme jesť ale stolovať ( prednášky z Ružomberka v praxi). Obdobná situácia bola i na obedoch a večeriach. Tam nás museli vyháňať, lebo pohostinnosť jedálne sme využívali až do záverečnej.
 Keď bola noc ešte mladá, stretávali sme sa každý večer u nás na izbe. Mali sme „bunku“- kde boli dve izby a tá naša bola zo všetkých najväčšia. I keď natesno, ale zmestili sme sa všetci jedenásti. Malo to tú výhodu, že nám pohár z ruky nevypadol. A vedomosti získané z edukačných seminárov sme využili aj pri tejto činnosti. Veď antioxidanty obsiahnuté vo víne spríjemňujú a predlžujú život. Dialektika hovorí o preverení praxou. Tu máme časť praxou potvrdenú ( „áno“ ) a časť opakujúcich sa nekonečných pokusov ( či potvrdíme „áno“, či je to pravda alebo pravdu nepotvrdíme či dokonca vyvrátime - „nie“). Zatiaľ pokusy potvrdzujú „áno“ na celej čiare.
 A už sme pri druhom slove názvu tohto príhovoru. Pastorále – týkajúce sa pastierskych motívov. Nemáte pocit, že sme sa „napásli“ krásou nimnických kúpeľov, pohostinstva stola a procedúr a v neposlednom rade príjemných chvíľ strávených v kruhu priateľov z klubu? Ja tento pocit mám! Boli to nádherné dni, na ktoré sa oplatí spomínať.
 A tešiť sa na budúci rok. Vďaka patrí i personálu Kúpeľov Nimnica a.s. , ktorí nám umožnili tieto krásne chvíle zažiť. MUDr Branislav Brežný  

streda 1. novembra 2017

BOLI SME: Liečiť, cvičiť, stravovať sa pri SM - edukačný seminár



Liečiť, cvičiť, stravovať sa pri SM

Edukačný seminár Ružomberok 19. - 20. októbra 2017

V tomto roku sme zvolili názov edukačného semináru v Ružomberku trocha nezvyčajne. Vystihuje však jeho podstatu. Tento seminár bol rozdelený na „náukovo-výchovnú“, teda edukačnú časť a na časť „workshopovú “, zameranú na získanie prehľadu praktických činností na získanie či upevnenie zdravia es-em-kára.
 Vo štvrtok tesne pred obedom sa nahrnula na recepcii kultúrneho domu veľká skupina známych či neznámych účastníkov seminára. Bolo dojímavé, ako sa zvítali „statí známi“ , presne tak ako sa zvítajú členovia rodín pri zvláštnych stretnutiach. V priebehu pol hodinky boli ubytovaní, aby v kľude mohli pri stoloch pokračovať v začatých rozhovoroch a ani sa nenazdali, že už sú súčasťou edukačného seminára. Veď aj stravovanie je pre zdravie es-em-kára veľmi dôležité. Nie je to len jedenie, či v rýchlosti času nahádzanie jedla do seba, ale má do byť to stolovanie, malá spoločenská udalosť. Má to byť príjemné prežitie dňa, ktoré navodí samé pozitíva. Aj to, čo je na tanieri, má byť v prospech, akousi alternatívnou medicínou es-em-kára. Ale ako to funguje - to sme sa dozvedeli až z prednášok.
 Tesne po štrnástej hodine nás v kongresovej miestnosti privítala prezidentka SZSM Jarmila Fajnorová. Popriala nám príjemný pobyt a najmä, aby nám pobyt na tomto seminári priniesol osoh.
 Prvým z prednášajúcim bol nám už dobre známy pán doktor Ján Grossmann. Jeho obľúbenou témou bola prednáška „ Ako zvládnuť stres u SM“. Počul som viac ráz pána doktora prednášať na túto tému, avšak vždy sa jednalo o pútavé rozprávanie, ktoré mi malo čo povedať. Bola to teoretická príprava na workshop, ktorý sa konal na druhý deň.
 Ďalšie dve prednášky sa týkali priamo SM- pán primár MUDr Peter Koleda predniesol „Význam zdravia mozgu pri ochorení SM“ a pani MUDr Jana Roháľová predniesla „Nové trendy v liečbe SM.“ Obaja boli z UVN v Ružomberku. Ich prednášky sa priamo dotýkali všetkých nás – chorých i ich rodinných príslušníkov. Bol podaný prehľad najnovšej liečby SM a bolo poukázané na možnosť vzájomného rozprávania lekára s pacientom, a naopak, a tak spoločne stanoviť optimálnu liečbu podľa požiadavok chorého, čo sa ostatnú dobu javí ako imperatívum. Netreba sa báť s lekárom rozprávať, povedať svoj názor, svoje pocity, svoje zistenia ako ochorenie vplýva na človeka.
 Prednáška MUDr Tomáša Frgoňa zo Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb z Banskej Bystrice s názvom „Srdcové zlyhanie“ bolo trocha z iného súdka. Časť našej SM populácie starne, má srdcovo-cievne ochorenia, ktorým sa v tieni základného ochorenia veľmi málo venujú, hoc srdcovo-cievne ochorenia a úmrtnosť na ne sa vyskytujú v rovnakom percente ako u ostatnej populácie. Pútavou a najmä zrpzumiteľnou formou poukázal na príznaky zlyhávania srdca, na varovné príznaky a možnosti, ako postupovať ak ich na sebe zbadáme.
 Nasledujúca prednáška pani Mgr Tatiany Lorencovej z rehabilitačného ústavu v Kladruboch „Na stres vlastnými silami“ predstavila novú metódu boja so stresom. Metóda „MBSR“ je na Slovensku novou metódou liečby, vo svete už zaznamenali úspechy a preto by bolo vhodné, aby si aj táto metóda liečby stavov rozpoloženia tela a duše našla svoje miesto v diapazone liečebných metód na Slovensku.
 Pani doktorka Zuzana Dean nám už nie je neznáma. Zoznámili sme sa s ňou v Piešťanoch na MARSE na jar tohto roka. Jej prednáška v Piešťanoch v marci zaujala pre nás novosťou témy, teraz v Ružomberku komplexnosťou názorov na Swankjovu a Jelinekovu diétu pri SM i s praktickými radami. Veľmi ma potešila informácia, že sa pracuje na jedálnom lístku či „kuchárke“ pre es-em-károv. Praktické rady potom rozviedla vo workšope na druhý deň.
 Záver prvého dňa – prednáškovej časti tohto edukačného seminára – uzavrela pani Alžbeta Lukovičová, prezidentka Občianskeho združenia Marfanov syndrom svojou prednáškou „Pacientska organizácia - podpora psychického i fyzického zdravia“. V tejto prednáške vyzdvihla dôležitosť spoločného stretávania sa chorých v kluboch, občianskych organizáciach. Tieto pomáhajú najmä orientovať sa chorým v spletitosti problémov jednotlivých ochorení a stavov, vyzdvihla vzájomnú pomoc a svojpomoc, poukázala na možnosti, ktoré ponúka občianske združenie jednotlivcovi i jeho rodine ale aj opačne, čo môže jedinec urobiť pre celok. Bola to prednáška, ktorá ma uistila, že aj SZSM má svoje miesto v živote každého es-em-kára. A že treba, aby každý z nás hľadal vo svojom okolí najmä novo diagnostikovaných pacientov a usmernili ich na miesta, kde sa im môže najbližší klub venovať.
 Druhý deň nášho stretnutia bol venovaný workshopom. Je to záhadné slovo, ktoré sa dá preložiť ako dielňa, výrobňa, prevádzka ale aj ako seminár či sympózium. Nech je akokoľvek, všetky preklady sa hodia na činnosť, ktorú sme robili. Boli rozdelené na tri dopoludňajšie a dve popoludňajšie skupiny. Pani Erika Kubešová a pán Mgr Michal Sedek viedli workshop s názvom „ Cvičenie náš priateľ“, pani Mgr Tatiana Lorencová zas „Na stres vlastnými silami“ a pani MUDr Zuzana Dean „Ako sa správne stravovať pri SM“. Popoludní to boli worshopy zamerané na „Ako zvládnuť stres u SM“ pána PhDr Jána Grossmanna a workshop pani PharmDr Marcely Balošákovej - „Jóga“. Všetky tieto workshopy boli prakticky zamerané, boli veľmi zaujímavé a priniesli veľa nového. A najmä, mohli sa klásť vedúcim workshopov otázky a vznikala diskusia, ktorá pri prednáškovej časti viazla. Bližší kontakt medzi vedúcim workshopu a účastníkmi sa javí ako veľké pozitívum a rysuje sa tak možnosť ďalšieho vzdelávania týmto smerom. Musím s radosťou konštatovať, že tieto workshopy mali veľký úspech. O tom svedčí i fakt, že bola dochvíľnosť pri otvorení workshopu a že na chodbách počas ich konania sme nikoho nestretli.
 Chcel by som sa poďakovať všetkým prednášajúcim a vedúcim workshopov za ich prácu na našom edukačnom seminári. Tiaž však je potrebné sa poďakovať aj účastníkom tohto stretnutia, samotným es-em-károm. Za ich vnímavosť a chcenie sa naučiť niečo nové. Za ich disciplinovanosť. Za ich aktívnu účasť na tomto stretnutí. Zvlášť by som chcel poďakovať organizátorom a najmä prezidentke SZSM, našej Jarke Fajnorovej. Bez nej, bez jej entuziazmu a nadšenia pre vec by sa takáto akcia neuskutočnila a náš edukačný seminár by nemal dušu.
 Poďakovanie patrí i zamestnancom Kultúrneho domu v Ružomberku, ktorí nám pripravili dôstojné priestory na uskutočnenie nášho seminára. A kuchárom za výborné jedlo.
 Z môjho hľadiska je vzdelávanie občana - pacienta a najmä es-em-kára a jeho rodiny za kľúčové pri liečbe SM. Veď medikamentózna liečba, ktorá sa nesprávne užíva, ignorovanie alternatívnej liečby ( z pohľadu chémie) a porušenie zásad adherencie vo všeobecnosti, je nielen neúčinná ale aj sú to „vyhodené peniaze“. Uvedomme si, že moderná biologická liečba našich cca 2500 es-em-károv v roku 2016 stála zdravotné poisťovne viac ako 43 miliónov Eur!!! Liečba primárne alebo sekundárne progresívnej formy SM a komplikácii z tohto plynúcich tiež nie je finančne zanedbateľná. Preto je potrebné, aby sme sa všetkými silami snažili i my! Aby sme boj s našou kamarátkou eSeM-kou vyhrávali. Pevne dúfam, že sa aj v budúcom roku tu v Ružomberku stretneme.
 P.S. Kultúrny dom Andreja Hlinku sídli v multifunkčnej budove v centre Ružomberka na ul. A. Bernoláka, vzdialeného od železničnej stanice asi 10 minút pohodlnej chôdze. Nachádzajú sa v nej exkluzívne priestory pre kultúrne i spoločenské podujatia - So svojimi priestormi patrí medzi najkrajšie multifunkčné objekty na Slovensku. Je centrom kultúrneho a spoločenského diania v Ružomberku a jeho okolí.   Výstavbu budovy iniciovali členovia Ružomberského Katolíckeho kruhu na čele s Msgr. A. Hlinkom a Dr. K. Mederlym. Projekt objektu vypracoval architekt J. Peško. Základný kameň budovy bol položený 19. júna 1927. Dokončenú stavbu posvätil a odovzdal do užívania 30. decembra 1928 spišský biskup Ján Vojtaššák. Na  stavbu daroval celý svoj majetok Otec národa Andrej Hlinka a finančne prispeli aj americkí Slováci.

 MUDr Branislav Brežný