Koniec roka a začiatok nasledujúceho kalendárneho roka nám prinášajú možnosť prežiť krásne chvíle so svojou rodinou, so spolupracovníkmi i s priateľmi. Adventný čas nás má skľudniť, spomaliť naše životné celoročné tempo. To preto, aby sme si mohli vychutnať to všetko krásne čo sme pripravili nielen druhým ale aj sami sebe.
Predvianočné aktivity počas decembra gradujú. Stávame sa akýmisi milšími a láskavejšími k okoliu, k spolupracovníkom, ale myslíme aj na núdznych, často neznámych ľudí. A tak akosi častejšie poniektorí z nás siahajú hlbšie do vreciek po peniažtek alebo zakúpia vianočný darček deťom zo sociálne slabších vrstiev, prípadne sa zúčastňujú charitatívnych akcií. V tomto období myslíme predovšetkým na Vianoce a Štedrý večer. A v úzadí sa ukazuje Nový rok. Akási bodka za sviatočnými dňami.
Klub v Považskej Bystrici každoročne spája novembrovú a decembrovú schôdzku do jedného stretnutia. Na ňom slávime klubové Vianoce, stretnutie či posedenie pri stromčeku. V tomto roku to bolo v pondelok, desiateho decembra. Už tradične sa schádzame v hojnom počte, temer všetci a prídu i tí, ktorým sa počas roka len veľmi ťažko podarí dostať z domu. Je to krásne popoludnie či podvečer. Máme si čo povedať, pospomínať. Tiež však kuť plány na budúci rok.
Ale akoby to bolo bez pohostenia? Tí, ktorí mohli, začali aperitívom. V ponuke bolo biele i farebné. Tuhé. Víno bolo v kapustnici. Z nej sa na nás usmievali voňavé dubáčiky a s nimi súťažilo o našu pozornosť i údené: šunka i klobásky. Spolu to bola báseň, ktorá vytvárala pomyselné nebíčko v papuľke. Medovníčky, rôzne koláčiky i doboškové rezy už robili akýsi „špunt“ za dobrotami.
Rozdali sme si darčeky, ktoré pripravil výbor klubu. Avšak veľkým darom pre nás všetkých, a pre predsedu klubu, bolo ocenenie udelené Asociáciou na ochranu práv pacientov SR v kategórii „Môj lekár“, za odborný a ľudský prístup k pacientom, ktorý odovzdala doktorovi Brežnému Helenka Bottková. Žiaľ, pre zdravotné problémy sa osobne nemohol 23. novembra v Bratislave zúčastniť prebratia tohto ocenenia, zastúpila ho prezidentka SZSM Jarka Fajnorová.
V nadpise som hovoril „nielen prijímať...“ a nadpis by mal pokračovať slovami „ale aj dávať“. To dávať neznamená len rozdať si darčeky medzi sebou, ale urobiť aj niečo pre druhých, mimo nášho klubu, mimo nášho zväzu... Zviditeľniť klub aj zväz na verejnosti, ukázať, že aj esemkári, hoci majú ťažký život sú ochotní urobiť niečo dobrého i pre toho druhého. Prezentovať na verejnosti solidárnosť s inými zdravotne či sociálne znevýhodnenými ľuďmi. Teda, inými slovami povedané, nielen „natŕčať ruku“, ale aj rukou dať.
Spomenul som aj charitu. Nuž, po piaty raz sme sa zúčastnili Vianočných trhov vo Sverepci. Je to obec susediaca s Považskou Bystricou. Aj tu žijú ľudia so svojimi radosťami i starosťami, problémami. Tieto trhy sú benefičnou akciou, každé vyzbierané Euro ide na dobrú vec. Organizátori tejto akcie v tomto roku venovali celú zbierku trojročnému dievčatku s mozgovou obrnou, ktorej rodičia pochádzajú z obce a ktorá potrebuje špeciálnu rehabilitáciu. Tú však zdravotné poisťovne nepreplácajú. A keďže dievčatko je zo sociálne slabšej vrstvy, nemohli by rodičia túto starostlivosť svojmu dieťatku poskytnúť.
Každý zo zúčastnených „trhovníkov“ chcel pomôcť. Predávali sa domáce moravské koláče, orechové či makové záviny, štrúdľa. Na občerstvenie sa dali kúpiť rôzne dobroty. Vyhľadávaný bol chlieb so šmalcom a s oškvarkami, na vrchu trónila cibuľka. Hneď vedľa sa grilovala cigánska pečienka, klobásky. Deťúrence skôr dali prednosť palacinkám, ktoré boli plnené rôznymi náplňami. Mohli sa pozrieť ako sa pečú vianočné oblátky a ochutnať ich ešte teplé a poliate medíkom. Keďže bolo chladno, teplota bola pod bodom mrazu, na zahriatie sa podával punč: ovocný bez alkoholu pre deti a s alkoholom (mohli sme si vybrať z troch druhov príchutí) pre dospelých.
Náš klub varil kapustnicu. Kotol mal 70 litrov a predala sa všetka. Chutila až tak, že si „domorodci“ doniesli zaváracie poháre i obedáre a brali si ju domov. Tešili sa, že táto dobrota nebude chýbať na nedeľnom stole. Sušené dubáčiky venovala do kapustnice Majka Chudá, ktorá nelenila a ešte v lete vyhnala manžela do hôr, aby ich nazbieral. Časť údenín a koreniny do nej venoval predseda klubu. Viacerí členovia klubu i s rodinami (Majka Krajná z Beluše, Danka Riecka z Visolaj, Anička Remencová z Kunovca) prišli podporiť túto akciu kúpou výrobkov a ochutnali i kapustnicu a porovnávali ju s tou, ktorá bola na klubovej schôdzke.
Vianočné trhy sa reklamovali i v neurologickej ambulancii, takže množstvo pacientov z okolia bolo zvedavých a nedali si ujsť túto akciu. A tá sa vydarila nielen svojou atmosférou, spríjemnením a skrášlením predvianočných chvíľ, ale aj jej ekonomickým prínosom. Veď sa vyzbieralo viac ako 2 150 Eur. Som rád, že aj náš Klub SM v Považskej Bystrici priložil ruku k dielu. Odmenou pre nás boli žiariace očká dievčatka a radosť jej rodičov, že budú môcť i v budúcom roku pokračovať v jej liečení. Nás hrial pri srdci tiež príjemný pocit, že sme mohli i my prispieť k radosti druhých, dovtedy nám neznámych. Spolupatričnosť ľudí spája. Škoda len, že iba v takú krátku dobu na konci roka.
Veru smutno sme sedeli v reštaurácii „ Hošták“ a plánovali sme akciie na koniec roka.
Vybuchla nám totiž akcia neskorej jesene, športový deň vo wellnesse a posedenie pri dobrom
papaní. Termíny šibeničné, počasie nanič! Kam sa vybrať, kde sa prichýliť. Veď každý poriadny
chlap už začína piecť suché zákusky či biskupské chlebíky a zázvorníky, lebo Vianoce su predo
dvermi. Už aby len ten zvonec zazvonil.
V salóniku vedľa nás bol kar. Nosili tam jedlá, vône sa okolo nás len tak vznášali s šteklili v
nose a v tom sa mi pred očami zjavila scénka a pamätný preklad z filmu Škola základ života. Tá
vôňa pečeného kolena! Nos sa mi krútil, ústa boli plné slín. Ale podarilo sa to bez straty kvetinky.
-Kolená - povedal som. Čo takto zájsť niekde na koleno! Barborka pracuje v Papradne v krčme.
-Je to M-bar v kultúrnom dome- opravila ma podráždene Barborka.
-A kolená tu robíme parádne, len treba ochutnať!
A to ma ukľudnilo. Zjavne aj výborníkov. Len ako dostať ten šport do tohto! Veď zo športu sú to
iba koordinované pohyby žuvacích svalov a reflený pohyb pažeráku. Nič moc!
-A ako by sme tam išli a kedy? - utrúsil ktosi.
-Niekto príde autom, môže niekoho vziať so sebou. A keď sa do auta nemesíme, ide autobus.
Stojí pri kostole a do M-baru je to 100-150 metrov. A to bude ten športový výkon! - myšlienky sa
stali skutkom a bolo!!! Športový deň ako vyšitý.
-Jarka by mala z nás radosť - špitla Helenka. Veď viete, že na každé stretnutie privedie kopu
cvičiteľov.
A tak sa i stalo, že 23. novembra o šestnástej hodine sme sa stretli v Papradne, v M-bare
kultúrneho domu. Barborka so šéfkuchárom dohodla kolená. Na spôsob papradňanských chuití.
Zišli sme sa tam pätnásti. Piati absolvovali i športovú časť podujatia. Naspäť sme mali už všetci
povoz, rozchádzali sme sa tesne pred siedmou hodinou večernou.
Kolená boli vynikajúce, posedenie pri nich tiež. Veľká škoda, že sme sa nemohli viacerí
zúčastniť tejto akcie. Mnohí mali ešte domáce či pracovné povinnosti, lebo bol piatok.
A ešte jedno plus z tejto akcie. Po ceste sme videli dedinky, staraé drevené chalúpky i okolitú
prírodu. Mnohí tu boli po prvý raz. A tak skrzla myšlienka, že budeme navštevovať takéto
zaujímavé zákutia nášho okolia i v budúcnosti. V budúcom roku sa zastavíme v múzeu školy v
Brvništi. Barborka povedala, že zariadi obžerstvo. V krčme má totiž kamaráda…… aj muziku
zadováži, priateľ je členom hudobnej skupiny. Nuž, máme sa na čo tešiť. Skúsite i Vy doma
obdobné akcie? Čo tak nazvať ich „Sto kilometrov za zdravím“?
MUDR. Branislav Brežný
Tak ako obvykle aj rok 2018 sme zakončili posledným rekondičným pobytom. Keďže novembrové počasie bolo už chladnejšie, vyhriať si ubolené telá v horúcich liečivých vodách nimnických kúpeľov bol podľa mňa ten najlepší nápad. Pobyt začínal utorkovým ránom, kedy sme sa všetci postretali na recepcii hotela Salvator, zobrali si kľúče od našich izieb a išli sa vybaliť. Trochu ma zamrzelo, že nám nepridelili všetkým izby v rovnakom kúpeľnom dome, ale porozhadzovali nás do viacerých, takže večerné návštevy po izbách sme nemohli absolvovať len v papučkách, ale pekne naobliekaní sme prešli ku komu bolo treba. Potom ako vždy nasledovalo dôkladnejšie vyšetrenie, a teda prehliadka u lekára, ktorý následne podľa svojho uváženia, ale najmä podľa našich predstáv, zostavil liečebný plán nášho šesť dňového pobytu.
Každý deň sa niesol v znamení pokoja a oddychu od bežných činností a starostí. Človek sa tu naozaj nemusí o nič starať. Ráno vstane, ide na raňajky a následne obed a večeru. Tu sa musím trochu pozastaviť. Oproti minulým rokom sa podľa názoru viacerých z nás stravovacie služby v kúpeľoch o stupeň zhoršili. Škoda, ale keďže nie sme až takí vyberaví, vždy sme všetko pekne zjedli. Pomedzi tieto naše stravovacie seansy sa každý venoval blahu svojho tela. Podľa načasovaných procedúr sme si prešli rôznymi kúpeľmi, masážami, cvičeniami a inými príjemnými, no hlavne prospešnými procedúrami. Nesmiem zabudnúť na hodiny prekecané pri kávičkách a koláčikoch v spoločenskej hale hotela Balnea Grand. Jednoducho sa nedalo odolať a prejsť okolo chladiaceho boxu plného sladkých dobrôt bez povšimnutia.
Zo všetkých dní však musím vyzdvihnúť jeden večer, kedy sme sa všetci stretli u Danky a Majky na izbe. Prichystali sme rôzne maličkosti pod zub a začali ako obvykle kecať. Spomínali sme na všetkých, aj na tých, ktorí už bohužiaľ nie sú medzi nami. Ako všetci dobre vieme, naša Majka je veľmi šikovná krajčírka. Práve ona si pre nás pripravila prekvapenie vo forme šikovných ručičiek. Musím povedať, že takýchto aktivít by som do budúcna privítala v našom klube omnoho viac. Tak ako vidieť na spoločnej fotke, šili sme krásne sovičky, ktoré potešili nás alebo tých, ktorým sme ich darovali ako vlastnoručne vyrobený darček. Priznám sa, že zo začiatku ma premohla neistota, pretože jediné pri čom používam ihlu a niť je prišívanie gombíku. Netušila som, že som natoľko schopná a šikovná vyrobiť takú roztomilú vecičku. Pravdaže, Majka pomáhala a vysvetľovala ako vedela. Pri takej trpezlivej učiteľke sa aj z nás stali majstri danej činnosti. No dobre, naše výtvory neboli až tak tip top, sem tam stehy boli nakrivo, ale to nikomu neprekážalo. Mne sa podarilo urobiť až dve sovičky a poviem vám, ten pocit, keď je vaše dielo hotové a celkom pekné, je na nezaplatenie. Človek si uvedomí, že aj keď má oči neposlušné, či prsty a cit v nich trochu nešikovnejší dokáže toho urobiť ešte veľa krásneho.
Tak takéto príjemné dni sme si spolu všetci užívali v Nimnici. Škoda, že sa nemohlo zúčastniť viac ľudí, predsa len každý z nás má kopec iných povinností, ktoré ho obmedzujú, no dúfam, že nabudúce sa nás stretne omnoho viac. A nakoniec, môžeme byť naozaj radi, že v blízkosti našich domovov sa nachádza taký poklad v podobe liečivých kúpeľov a poskytuje možnosť si tento poklad aspoň raz za čas privlastniť a využiť na vlastnej koži. Osobne verím, že v budúcnosti sa pohneme trochu ďalej a pôjdeme vyskúšať aj iné možnosti, ktoré nám Slovensko na poli kúpeľných pobytov ponúka.
Grécko. V ostatnej dobe sa ňom veľa sa hovorilo. Najmä o jeho ekonomickej kondícii a možnosti „vypadnutia“ z Eurozóny. Spomínali sa i tie najčernejšie prognózy a rôzne scenáre. A náš klub sa stal svedkom týchto udalostí. Od začiatku až do konca, do vyhlásenia, že Grécko sa dostalo do stavu, kedy je jeho ekonomika zdravá, silná a môže konkurovať iným vyspelejším ekonomikám.
Zažili sme dobu, kedy cestovné kancelárie ponúkali výhodnejšie „bezpečnejšie“ destinácie, pretože sa predpokladalo v Grécku výrazné zvýšenie cien tovarov a služieb. Tiež sa strašilo migrantami, ktorí boli potenciálnym negatívnym prvkom. Zažili sme migrantov pri ceste do Grécka na maďarskej strane Dunaja v Medveďove. Vracali sa pešo smerom od hranice na Györ. Videli sme i zadrôtované maďarské hranice so Srbskom a utečenecké tábory na srbskej hranici s Macedónskom.
Videli sme prázdne hotely a pláže v Paralii, v mieste našej rekondície. Toto leto boli však pláže plné turistov i domácich, boli tu rodiny s malými deťmi i dôchodcovia. Tiež sme videli Slovákov, Srbov, Rumunov, Bulharov, Rusov ale aj Čechov a Poliakov, i keď tých pomenej ako v minulosti. Nemci sa viac zdržiavali v novovybudovaných luxusných rezortoch, ktoré boli čerstvo vybudované neďaleko Paralie.
Videli sme nízku kúpyschopnosť domáceho obyvateľstva, najmä dôchodcov. Vlani a najmä v tomto roku to nebolo vidieť. Ceny základných potravín boli ostatné roky stále rovnaké a cena potravín až na drobné výnimky je v Lidli taká ako u nás. Preto nás lákala návšteva trhoviska v meste Katerini, vzdialeného asi 6 km od Paralie. Aby sme mohli porovnávať.
Tohoročnú „sondu“ do gréckej reality sme uskutočnili v odskúšanom a osvedčenom čase, v dobe od 29. augusta do 11. septembra. Autobus sme zaplnili šestnástimi členmi a priateľmi klubu. Cestu, i spiatočnú, sme zvládli na jednotku, klimatizovaný autobus nemal chybu. Každý mal pred sebou obrazovku s počítačom, filmami, hrami, rádiom a čo ja viem ešte s akými možnými zábavami. Kto nemal slúchadlá si ich mohol zakúpiť u šoférov. Kto chcel, mohol sledovať obrazovku pred sebou, iní zas mohli porovnávať zmeny krajiny pozeraním z okna. A bolo sa na čo dívať. S hrdosťou môžem povedať, že v okolí Nového Sadu, kde žijú Slováci, boli najkrajšie obrobené polia a na nich poriadok. Nezriedka kilometre sa tiahnuce lány kukurice, ktorým nebolo vidieť konca..... Tiež dozrievali slnečnice a tie už boli spola zožaté, po žatve obilovín prázdne polia boli už zorané.
Pri ceste do Grécka sme nevideli Macedónsko, lebo bola už tma. Asi 10 km za hranicami sme mali zastávku na benzínovej pumpe v Kumanove. Oproti nej bol osvietený minaret. Prvá zvesť, že v tejto oblasti je nábožensky rôznorodejšie obyvateľstvo. Videli sme i moslimské ženy, avšak nemali zahalené tváre, ale ich odev bol iný. Cesta späť však ukázala Macedónsko ako krajinu napredujúcu vpred míľovými krokmi. Za dva roky sa dokončila diaľnica ( s malými rozostavanými úsekmi ). Žiaľ, prekrásnu cestu serpentínami cez hory skrátili tunely i viadukty. Je to však daň za skrátenie cesty. Videli sme vinohrady, na koreňoch viseli veľké strapce hrozna. Na pumpe sa dalo kúpiť hrozno výbornej chuti, priam malvázia ! Dva strapce mali viac ako l,5 kg, cena 1 Euro/kg..... Priam magnetom pre niektorých bolo nakupovanie v bezcolnej zóne. Tri kartóny cigariet za 28 Eur – no nekúpte to!
Tesne pred odbočkou z diaľnice do Paralie bola nehoda, takže nás obrátili do protismeru a najbližším výjazdom sme sa dostali do gréckej vidieckej krajiny, ktorá sa mierne vlnila. Odhalili sa pred nami polia s bavlnou, kukuricou, sady s olivami. Tie boli rôzneho veku, mladé novovysadené stromčeky i veľmi staré košaté stromy. Všade vôkol boli vinohrady i „kivohrady“ ( rástlo tam kivi ). Obe rastliny majú rovnaký spôsob pestovania, avšak kivi je dvojdomá rastlina a na 5 až 7 koreňov samičej rastliny je potrebný jeden samčí ker. Ten sa vyznačuje veľkými šľahúňmi týčiacimi sa oblúkovite do výšky a ktoré sa dajú dobre rozoznať. Na zemi sa tiahli v rade úle, nezriedka viac ako 30-40 rodín. Občas sa vedľa vás mihol osamotený domček, raz sme išli cez malú dedinku. Čím viac sme sa dostávali k Paralii, tým častejšie boli zhluky penziónov a malých hotelíkov, ktoré sa následne „prevtelili“ do nášho cieľa cesty – Paralie.
Počasie počas pobytu v Paralii bolo nádherné. Neboli dni, kedy by teplota poklesla pod 34 st. C, večer okolo 22-tej hodiny bývalo okolo 26 st. C. More malo ustálenú teplotu 26-27 st. C a plávanie v ňom bolo pôžitkom. Večerné prechádzky sme si spestrovali nakupovaním odedze, darčekov a mlsôt. Ovocie a zelenina boli drahšie ako obvykle. Veľké sucho a teploty sa podpísali pod výnosy polí. Napriek tomu raňajky s čerstvo nakrájanou ružovou lahôdkovou cibuľou, mäsitou rajčinou a ešte teplým, maslom natretým chrumkavým chlebíkom sme si nemohli odoprieť. Mnohým nechýbal na stole ani pravý grécky jogurt. Poniektorí mali to šťastie, že sa ich hotelové balkóny dívali na Olymp. A tak sa stali pre nás raňajky akýmsi rituálom.
Na spestrenie podvečerných chvíľ sme sa viacerí vybrali na Olympskú riviéru (Olympic beach, Olympiaki akti ). Vláčikom. Cesta tam trvala 20 minút. Najskôr sa vláčik predieral uličkami Paralie, neskôr sa dostal na spojovaciu cestu medzi týmito destináciami. Asi v polovine cesty je rezervácia pre korytnačky, ktoré plávajú v sladkovodných kanáloch. Olympská riviéra pôsobí na nás kľudnejšie a je aj upravenejšia, ceny potravín, najmä ovocia a zeleniny je tu nižšie. Veď aj hotelov je tu menej. Pláž je tu širšia aj upravenejšia ako v Paralii. Je nositeľkou Modrej vlajky EU, čo je garancia kvality. Lístok na vláčik je obojsmerný, cesta sa tu môže prerušiť na 2 hodiny.
Boli sme zvedaví na trhy v okresnom meste Katerini (mesto je pomenované po sv. Kataríne ). Má asi 40 tisíc obyvateľov. Autobus medzi Paraliou a Katerinami premáva každých 15 minút. My sme si na cestu tam vybrali taxík, stál 8 Eur. Doviezol nás však priamo na trhy. Cestu späť sme absolvovali autobusom, lístok je za 1,70 Eura.
Samotný trh je rozdelený na tri časti. Ovocie a zelenina je na najväčšej ploche. Dostať tu najmä rôzne druhy rajčín a paprík, zemiaky, baklažány, kapustu, cibuľu, cesnak, koreňovú zeleninu, rôzne druhy strukovej fazule ale aj sušenej a samozrejme nesmeli chýbať cukety a tekvice. Z ovocia tu dominuje hrozno, nektarinky, broskyne, hrušky, jablká, menej bolo fíg, sliviek i granátových jabĺk. Na stoloch trónili rôzne druhy melónov. Dostať tu aj nakladené olivy, ktoré sa tu nakupujú po kilách. S kôstkami aj bez nich, plnené mandľami, paprikou... snáď 30 druhov či viac. Tiež je tu vidieť sušené ovocie, koreniny. Druhou podstatne menšou časťou trhu sú stánky s textilnými výrobkami, čo nás zaujímalo najmenej a prebehli sme ju veľmi rýchlo. Tretia časť tržnice bol vlastne rybí trh. Množstvo stánkov s rybami uloženými na ľade lákalo kupujúcich, ktorých bolo o niečo menej ako v zeleninovej časti. Nakupovalo sa vo veľkých množstvách a kupujúci boli prevažne vyšších vekových skupín. Ceny boli o tretinu nižšie ako v Paralii. Zaujímavosťou bolo, že sme našli stánky s kvetinami a medzi nimi boli priesady kalerábov, uhoriek, cukiet, kapusty či korenín....
Následne sme sa úzkymi cestičkami dostali do centra mesta a po pešej zóne do parku. Neodmysliteľné frap(p)é bolo nutnosťou. Nohy si museli oddýchnuť. Hrdlo bažilo po zvlažení, po káve. Frapé je ľadová káva s hustou penou populárna v Grécku a naCypre. Začiatky frapé siahajú do roku 1957, kedy bolo náhodne vytvorené počas medzinárodnej výstavy Thessaloniki international Trade Fair v Solúne. Firma Nestlé tu vystavovala nový čokoládový nápoj pre deti pripravovaný z čokoládového prášku a mlieka, ktorý vznikol potrepaním v šejkeri. Pán Dimitris Vakondios si chcel cez prestávku pripraviť svoju instantnú kávu, ale nemal k dispozícii teplú vodu. Rozhodol sa tak do šejkru pridať studenú vodu a instantnú kávu. Takto náhodou vzniklo frapé a nápoj sa neskôr rozšíril aj do iných krajín na svete. Káva je veľmi osviežujúca, plávajú v nej kocky ľadu. Každý si pridá cukor podľa vlastnej chuti. Niektorí si navrch doprajú aj trochu škoricového cukru. Káva sa pije cez slamku. Mnohí kafeteristi ponúkajú k frapé i studenú vodu. Takže stráviť pri káve a pri príjemnom rozhovore aj hodinu nie je nič výnimočné.
V centre mesta sa nachádza park. Množstvo šumiacich fontán, vodopádov a kaskád spríjemňuje horúčosť dňa. Hluk mesta ostal za bránami parku. Za to sa tu ozývali hlasy šantiacich detí a športovcov, ktorí vzadu v parku mali vybudované ihriská.
Zaujímavo zrezané a tvarované stromy pútajú na seba pozornosť a veru lahodia oku. Ani tu sa nikto neponáhľa. Akoby sa zastavil čas. Vo všeobecnosti – Gréci majú na všetko čas. Žijú kľudne, jedia zdravo a dožívajú sa vysokého veku. A tento štýl života je vysoko infekčný, chytľavý. My sme mu podľahli na druhý či tretí deň. Bojím sa však, že rýchlo po príchode na Slovensko sa z tohto ošiaľu kľudu vyliečime...
Ako som už povedal, ráno sme začínali raňajkami, s čerstvým, ešte teplým chlebíkom. Ten sme kupovali na ceste späť do hotela po raňajšej prechádzke popri mori. Mohli sme tu sledovať východ slnka. Vychádzalo nad kopcami polostrova Chalkidiki. Každé ráno bol východ slnka iný. Vždy však bol čarovný. Chôdza po pláži naboso, len tak s obuvou v jednej ruke a uterákom v druhej, nohami raz po suchu a inokedy obmývanými vlnami mora, vdychovaním čistého morského vzduchu a pozorovaním východu slnka je neopakovateľným zážitkom. Priam ako ranné kúpanie sa v mori, ktoré bolo rovné ako zrkadlo. Rýchlo sme zistili, že more je ráno pocitovo najteplejšie. Po takejto rannej „rozcvičke“ čerstvo napečený chlebík sa v ústach menil na „nebíčko v papuľke“.
Po deviatej hodine sme sa už chystali na pláž. Každý mal vyhliadnuté svoje miestočko. Mali sme možnosť obsadiť si plážové ležadlo so slnečníkom za cenu nápoja alebo ovocnej misy. A to na celý deň, čo bolo veľmi výhodné. Z pláže sme odchádzali neskoro popoludní. Apartmánový hotel El Greco má na každej izbe kuchynku, takže sme si mohli uvariť večeru a zjesť si ju na balkóne hotela. Alebo sme sa mohli vybrať najesť do niektorej z množstva reštaurácií či stánkov rýchleho občerstvenia. Na každom kroku číhali na nás miestne dobroty, z ktorých najznámejšou je gyros. Jeho názov pochádza z gréckeho slova γύρος – otočka, lebo mäso sa otáča naražni. Gyros pita je úhľadne zabalený v chlebovej placke. Obsahuje na jemné plátky nakrájané opečené mäso, zemiakové hranolky, najemno nakrájanú rajčinu a ružovú cibuľu, kečup, horčicu a neodmysliteľné tzatziky. Je to „dresing“ pozostávajúci z jogurtu, nahrubo nakrájaných uhoriek, bieleho korenia ( alebo zmesi korenín na tzatziky ), cesnaku a čerstvého kôpru. Gyros plata je zasa reštauračný variant tejto pochúťky. Podáva sa na tanieri a je umenie túto porciu zjesť. A vôbec, grécke reštaurácie sú známe tým, že na tanieroch je veľa jedla. To sa priam vychutnáva, zapíja sa dobrým, najlepšie miestnym vínkom. Deti pijú skôr kolu či iné sladké nápoje, poniektorí pivo. Ale na grécky spôsob je to víno! Pri takomto jedle nie je umenie stráviť celý večer.
Zaujímavé je pečenie mäsa na gyros. Mäso je korenené zmesou korenín na gyros. Asi na jeden centimeter hrubé plátky nakrájaná bravčová krkovička je navrstvená na rotujúcej vertikálnej ihle, na ktorú sú z troch strán nasmerované infra-žiariče. Keď je mäso zvonka do chrumkava opečené, oreže sa nožom. Na strane rezu je mäsko šťavnaté. To dáva tejto pochúťke neopakovateľný kulinársky zážitok. Koreniny typické pre grécku kuchyňu je možné kúpiť v každom obchode s potravinami
Nie je to len samotný gyros čo dáva čaro večernej ulici. Je to aj celková atmosféra - všemožné vône z rôznych reštaurácií, taverien, či typických gréckych rybích reštaurácií ( ψαροταβέρνα - psarotavérna), pečenej kukurice a k tomu vôňa mora, šum či vrava ľudí prechádzajúcich sa po uličkách, nočné osvetlenie obchodov, hotelov, parkov ....
Miesto kľudu a možnosť posedieť si a rozjímať nám poskytol chrám gréckej pravoslávnej cirkvi postavený na pobreží v strede Paralie. Bohatý ikonostas či nástenné maľby dotvárali kolorit tohto miesta. Opakovane sme zachytili spev popa či zboru, ktorý pre nás znel exoticky. Žiaľ, v tomto roku sme neboli účastní krstu či svadby ako v minulých rokoch.
Na námestíčku pri chráme bol aj v tomto roku festival ľudových súborov. Videli sme Bulharov, Rumunov, Grékov, Ukrajincov... spievali a tancovali nielen na pódiu, ale aj v uliciach. Bolo to pekné spestrenie večerného programu.
A keď sa nám nežiadalo prechádzky, tak sme sa navštevovali navzájom. Každá izba hotela má balkón a tam sa zmestí veľa dobrých ľudí. Na stole nechýbalo ovocie, obložené chlebíky a aj slovenský hamburger ( chlieb s masťou a cibuľkou ), klobása i údená oravská slaninka, oškvarky či syrové nite - to všetko ako spomienka na domov.
Často naše myšlienky zaleteli na Slovensko, domov, kde ostali naši blízky. Hádali sme čo robia a či sa majú tak dobre, ako my tu. Považskobystrickí členovia klubu si opakovane pripomenuli, že Mesto Považská Bystrica im, svojim obyvateľom, prispelo na tento rekondičný pobyt. Mnohí by si ho nemohli bez tejto pomoci dopriať. Preto jednohlasne a opakovane zaznelo - ďakujeme!
Každoročne sa tešíme na spoločne strávené dni. Dni, ktoré nie sú pre nás bežnými dňami. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že sú to pre nás dni sviatočné. A na tieto dni sa tešíme. A dúfame, že sa pri zachovaní zdravia zas spolu na letnej rodinnej rekondícii stretneme. Takže – Dovidenia Paralia!
MUDr Branislav Brežný text
Mgr Daniel Kimlička fotodokumentácia
Na júnovom klubovom stretnutí sme sa dohodli, že sa začiatkom augusta stretneme u Mirka Masláka na chate na Lazoch pod Makytou. Termín sa dohodol na poslednú chvíľu. A vôbec nevadilo, že to bolo v strede týždňa. Osedlali sme svojich motorových tátošov a fujazdili do hôr.
Horúce letné dni boli pre nás veľkou záťažou a tak sme dúfali, že v horách bude chladnejšie. Už nad Púchovom sa objavili ťažké búrkové mraky siahajúce až kdesi ďaleko nad Moravu. Dúfali sme, že nás dážď trocha osvieži, ale naše nádeje boli márne. V horách však bol vzduch svieži a tak sme ho dýchali z plných pľúc.
Usadenie našich štrnástich zadkov nebolo jednoduché, ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. A zmestilo sa. Jedni krájali zákusky, iní hotovali špekáčiky a slaninu na ražne, či cibuľku, papriky, rajčiny a chlebík na zahryznutie. Domáci pán zas zakladal pahrebu.
Zanedlho naše nosy začali štekliť omamné vône opekajúcich sa dobrôt. Lahodným pochúťkam sme pomáhali dostať sa do žalúdka dobre odmeranými dúškami výborne chladeného vínka. Lebo vo víne je pravda, a pravdou je i to, že v prírode na čerstvom vzduchu dobre chutí. Len šoféri a deti ostali pri pramenistej vode.
To všetko sa dialo popri rozprávaní sa. Veď naposledy sme sa spolu s Mirkom videli pred pol rokom na vianočnom posedení klubu. Čas ubiehal neúprosne, ba priam, akoby prútikom šibol. Slnko sa rýchlo skrylo za hory, pomaly sadal večer. Len pohľad na hodiny nás duril. Lebo aj zajtra je deň a poniektorí aj do práce musia.... Za všetko hovoria slová môjho vnúčika: „Dedo, to bola mňamka. Kedy nabudúce?“
Mirko, ďakujeme, že sme sa mohli u Teba stretnúť. Vieme, že do Bystrice je to ďaleko. A Tebe sa zle chodí. Takže ako v tom arabskom prísloví – ....hora prišla k Mohamedovi. A načim dodať, že rada! Teším sa, že bude i nabudúce.
Už sa stalo tradíciou, že sa v júli stretneme na rybníkoch v Považskej Teplej. Člen rybárskeho zväzu v Považskej Bystrici, pán Štefan Chudý, nám sprostredkoval zapožičanie priestorov. Kuchyne a chatky, kde sme sa „usalašili“ na celý deň. A bol to pre nás aj deň sviatočný, pretože medzi nás zavítala i prezidentka SZSM pani Jarka Fajnorová aj s manželom. Pravdu povediac, neviem čo bolo väčším lákadlom pre nás – či naši hostia a či chystané pochúťky? Veď nás bolo spolu viac ako dvadsať!
Už zrána o deviatej sme sa schádzali a pripravovali dobroty. Dievčatá aj s pani prezidentkou, veru sa Jarka nedala zahanbiť a rúčo priložila ruku k dielu, natierali chlebík so „šmalcom“ a posýpali ho nadrobno nasekanou cibuľkou. To ako na uvítanie, Slovenský hamburger. S viacúčelovou masťou: na premazanie čreva aj papule. Vytiahli sa zákusky, Jarkin Karol zase varenú kukuricu. Odkiaľsi sa vyčarovali fľašky s minerálnou vodou a vínkom. Bielym i červeným. Pálené nešlo na odbyt, lebo, ako ináč, bol krásny a horúci letný deň. A nikomu by nesvedčalo mať pod čapicou viac ako sa patrí... Kolorit dotvorila aj harmonika a pesničky z Papradna, ktoré snovali Barborka Strašíková s priateľom...
Zatiaľ sa v kuchyni smažili ryby. Len tak obalené v múke ako „závarka“ do halászlé. Každá porcia polievky mala takýto kus mäsa. To preto, aby bolo do čoho zahryznúť.
Mrenka a pleskáče už boli obvarené doma a zbavené kostí. Urýchlilo to varenie v prírode. A takto usporený čas poslúžil na klubovú činnosť – intenzívne kvákanie. To sa na chvíľu prerušilo pri podávanej rybej polievke. Bola chutná a vzácna, lebo málokto doma takto varieva ryby. Ušlo sa aj do zaváracích pohárov – aby doma nezávideli a boli prítomní nášho stola...
To však nebolo všetko. Moja pani doma upiekla navyše 5 kg makrel. Dva veľké plechy to boli. A padli za vlasť tak ako halászlé. Po týchto pochúťkach ostali mastné prsty, ktoré sa ešte dlho oblizovali.
Poniektorí sa náhlili domov, aby stihli vlak o pol štvrtej. Ale vlak išiel aj neskôr, takže sme ukončili stretnutie o šiestej večer. Bol to taký krásny deň, že Majka Krajná pri rozlúčke povedala: „Oplatilo sa ujsť z kúpeľov a prísť na takéto posedenie klubu v prírode. Dúfam, že nebude posledné!“ A to už dievčence kuli plány na opekačku na chate u nášho priateľa pána Mirka Masláka na Lazoch pod Makytou. Ale o tom až neskôr!
Moje veľké ďakujem patrí Jarke a Karolovi Fajnorovcom, ktorí merali dlhú cestu za nami. Škoda, že ich povinnosti odviali ešte pred ukončením akcie. Mal som plány ukázať im dva Slovenské unikáty vzdialené od rybníkov čo oči uvidia. Najužšiu cestnú úžinu na Slovensku - kaňon v Manínskej tiesňave. Ak sa chcelo vozom cezeň prejsť, bolo ho treba rozobrať. A druhý div, najväčší skalný jaskynný previs na Slovensku – v Kosteleckej úžine, ktorá naväzuje na tú Maninskú. Tak snáď nabudúce.
Tiež vďaka patrí i všetkým organizátorom, najmä manželom k, ďalej tiež účastníkom stretnutia, ktorí vytvorili takúto krásnu atmosféru.
Považskobystrický klub vyčleňuje júnovú schôdzku klubu na cvičenie ducha. Na túto akciu nám zapožičiavajú svoje priestory členovia Cirkvi adventistov siedmeho dňa v Považskej Bystrici. Posledný júnový pondelok, dvadsiateho piateho, sme sa stali ich hosťami. Veľká vďaka za organizáciu tohto podujatia patrí našej členke Eliške Bielikovej a kazateľovi CASD pánovi Pavlovi Moudrému za pekné slová.
Každý rok je venovaný inej myšlienke. Tento rok sme sa stretli aby sme meditovali o skutkoch milosrdenstva. V úvodnom príhovore dr Brežný vyzdvihol judo-kresťanské tradície Európy, Slovenska nevynímajúc. Pripomenul, že aj v tejto, pre nás mierovej, dobe je potrebné konať skutky milosrdenstva. Tieto skutky sú v dvoch rovinách - telesnej a duchovnej.
Milosrdenstvo je služba blížnemu, človeku, ktorý sa nachádza vedľa nás. Je nedobré si myslieť, že sa nás to netýka. Hocikto a hocikedy môže potrebovať skutok milosrdenstva a ak ho budem rozdávať ja, môžem sa nádejať, že vo chvíli potrebnosti milosrdenstvo dostanem.
A keďže opakovanie je matkou múdrosti, zopakujme si ich.
2. Skutky duchovného milosrdenstva sú - Napomínať hriešnikov. Poúčať nevedomých. Dobre radiť pochybujúcim. Tešiť zarmútených. Trpezlivo znášať krivdu. Odpúšťať ubližujúcim. Modliť sa za živých a mŕtvych.
Kazateľ pán Pavol Moudrý hovoril o milosrdenstve, ktoré sa prejavuje skutkami láskavosti, štedrosti a lásky. Takéto milosrdenstvo prejavil Samaritán mužovi, ktorého zbili a nechali polomŕtveho (Lk 10, 30 - 35).
Mgr Daniel Kimlička ukončle túto "teoretickú" časť duchovného stretnutia uvedením šiestich krátkych filmových ukážok zo života, kde práve skutok milosrdenstva sa mnohonásobne vrátil tomu, ktorý ho v minulosti poskytol inému človeku v núdzi.
Po ukončení týchto filmových ukážok nie jeden z nás mal slzy v očiach. Tu sme si uvedomili, že je dôležité aj v tejto dobe, aby nebol človek človeku vlkom, ale človekom. Aby sme si uvedomili, že milosrdenstvo v nás a voči druhým nás všetkých obohacuje! Aj taká "drobnosť" ako je členstvo vo zväze, v klube. Veď toto je naša služba našim blížnym. Veď zdieľaná bolesť- je polovičná bolesť, vypovedaný problém - je polovičný problém. A je tu nádej, že spolu to lepšie a ľahšie zvládneme. A preto nezabudnúť : Sursum corda - hore srdcia!
Aj klub v Považskej Bystrici sa zapojil do celoslovenskej verejnej zbierky pri príležitosti Dňa slnečníc. I keď ráno počasie vyzeralo skôr na dážď a chlad, už o desiatej hodine, kedy sme si rozložili „hlavný stan“ na pešej zóne v meste, pozeralo na nás spoza mraku slniečko. To neskôr nesklamalo a celý deň nás ohrievalo svojimi lúčmi.
Na stole sme mali rozložené informačné materiály o zväze, časopisy Nádej, krátke informácie o našom postihu i skladačku, ktorú sme mali vyrobenú „na mieru“. Veľkým prínosom boli fotografie z činnosti nášho klubu. Samozrejmosťou bolo pripnutie slnečničky nielen prispievateľom do pokladničky, ale aj tým, ktorí nás vypočuli a chceli byť o našom postihu informovaní.
Hlavným cieľom Dňa slnečníc bolo podanie informácií o diagnóze sclerosis multiplex našim spoluobčanom. Žiaľ, drvivá väčšina oslovených nás odmietala, najčastejšie z dôvodu absencie času a dobrej vôle si nás vypočuť. Najmä mladí ľudia od nás bočili a s úsmevom nás označovali za exotov a so slovami- nás sa to netýka, bočili od nás. Boli sme označení i za vyberačov pre zlodejov.
Akciu sme v meste predčasne ukončili o 13-tej hodine, pretože sa tu v tento deň konali ešte dve verejné zbierky a nechceli sme im odlákať sponzorov. V obci Papradno - kde sme mali pokladničku v kultúrnom dome v pohostinstve - sa akcia skončila o 22- tej hodine a tam sa aj vybralo najviac príspevkov.
Napriek drobným nepríjemnostiam a peripetiám spojených so zbierkou hodnotím Deň slnečníc ako prínos nielen pre obyvateľov Považskej Bystrice, ale aj pre nás ôsmych, čo sa akcie zúčastnili.
Veľké ďakujem patrí i nášmu SZSM za poskytnuté informačné materiály.
Ako už býva zvykom, klub v Považskej Bystrici sa snaží v skorých jarných mesiacoch rozhýbať svoje telá, ktoré stihli stuhnúť v diôsledku zimného „radostného ničnerobenia“. Ono to „nič nerobenie“ nie je absolútne, lebo sa od predvianočného času až po fašiang venujeme najmä prejedaniu. A občas pritom zaspomíname, čo sme v minulom roku pre zdravie urobili a dávame si plány, ako zdravo budeme budúci rok žiť!
Z letargie nás vytrhol esemkársky maratón v Ružomberku. Bolo nás tam z klubu deväť. Po cvičení sme mali niekoľko dní svalovicu. To ako daň za to krásne zimné obdobie. Ale hneď na to visela vo vzduchu otázka: Čo ďalej?
A odpoveďou bola prvá aprílová sobota, kedy sme sa stretli v považskobystrickom wellness centre. Presne napoludnie sme vstúpili do vodného sveta, kde na nás čakal bazén s protiprúdovým plávaním, vírivka či tri druhy sáun. Príjemne unavení sme sa po dvoch hodinách rochnenia ocitli o dve poschodia vyššie vo Swim-clube. Tu sme si pripravili občerstvenie: Ako predjedlo sa podávali - plnené vajíčka so šunkovou penou a majonézou. Následne ako hlavné jedlo boršč. Riadne hustý nielen od zeleniny ale aj od bravčového ( ako by bratia Česi povedali – libového ) mäsa. Hovädzie a smotanu sme zavrhli, lebo pani doktorka Dean z Nitry by mala výhrady a nechceme si ju týmto pohnevať. Na zahryznutie k boršču boli meteník, chlebový posúch a chlieb. Ten išiel na chuť najmenej. Veď k plnému obžerstvu patrili ešte teplé „slimáky“ z kysnutého cesta posypané syrom ( rastlinným), zemiaková baba, oškvarkové pagáčiky a zákusky, ktoré nám pripomenuli, že Veľká noc je práve za zabuchnutými dverami….
Ťažko sa nám rozchádzalo domov. Veď takto si posedieť v príjemnom prostredí a porozprávať sa o všeličom, nemáme každý deň! Majiteľ tohto zariadenia nám vytvoril „súkromnú, priam intímnu“ atmosféru, pretože priestory boli vyhradené len pre náš klub. A ako bonus nám ponúkol možnosť cvičenia v telocvični Swim-clubu.
Nuž, komu by sa takýto deň nepáčil. Snáď len našim dvom klubistom, ktorí sa vychytili na Štrbské pleso, lebo ich lákalo slniečko. Zatiaľ neviem o nich nič nové. Iba v správach bolo, že sa v Tatrách zobudili medvede. Tak mi nič iné neostáva, len čakať….
S prianím podobne krásnych zážitkov ostávajú Vaši z Považskej Bystrice.
