Pätnásty máj je už tradične dňom, kedy náš klub v Považskej Bystrici robí verejnú zbierku. Jej výnos boldoteraz určený na akcie klubu počas celého roka. V tomto roku však vedenie zväzu rozhodlo, že vyzbierané peniaze budú slúžiť na rekondičné pobyty. Inými slovami, nie na to, aby sa peniažky prejedli, ale majú slúžiť na upevnenie zdravia našich členov. My v Považskej Bystrici vítame tútoiniciatívu zväzu. Pridávame však aj vetu, že prospech z tejto akcie by mali mať najmä tí, ktorí sa aktívne tejto zbierky zúčastnili. Okrem zbierania finančných darov sme rozdávali záujemcom informačné materiály o SM, staré čísla Nádeje, pripínali sme darcom „slnečničky“. Tí ktorí dali do kasičky minimálne 5 Eur dostali z tvorivých dielní nášho klubu sovičku alebo miešok so sušenou valeriánou.
Veľmi milým a bezprostredným zážitkom bola návšteva jednej z tried z neďalekej škôlky. Deťúrence nám celkom neplánovane urobili program - zarecitovali či zaspievali pesničku. Mnohí okoloidúci mali z nich krásny zážitok. Ich bezprostredný prejav si môžete pozrieť na našej webovej stránke klubu.
Aj tohto roku, tak ako vlani, mali sme tri pokladničky. Jedna bola pevná, v stánku nášho zväzu, druhá bola mobilná, s ktorou naše členky chodili po pešej zóne mesta. Tretia pokladnička bola v obci Papradno, v M-bare. Tohoročná zbierka nám priniesla na 700 Eur, čo je v našej histórii rekord. Najmenej sme vyzbierali pred rokmi, ešte v začiatkoch akcií s verejnou zbierkou. Vtedy sme vybrali 53 Eur a následne sme sa so zbierkou na roky odmlčali. Čas nás presvedčil, že zbierka má zmysel a aj v budúcnosti ju plánujeme usporiadať.
V tomto roku sme dostali od zväzu stánok. Jeho pevná kovová konštrukcia niesla nielen strechu, ale aj tri bočné steny. Boli sme chránení pred nepriaznivým počasím, ktoré u nás vyčíňalo. Bol vietor, chladno a aj spŕchlo. Naše poďakovanie smeruje k Jarke Fajnorovej, ktorá presadila názor, že sa treba prezentovať na verejnosti i takýmto spôsobom. Stánok má na čele napísanú „firmu“ – Slovenský zväz sclerosis multiplex. Stan nás chránil pred nepriaznivým počasím. Na stôl sme si mohli rozprestrieť materiály bez obavy, že nám ich vietor rozfúka. Okoloidúci mali možnosť hneď nadviazať s nami kontakt.
Klub v Považskej Bystrici ďakuje všetkým organizátorom verejnej zbierky na Slovensku.Nielen prezidentke, viceprezidentke a ostatným členom VR SZSM, ktorí svojou prácou a administratívne pripravili túto zbierku, ale aj všetkým radovým členom SZSM na Slovensku, ktorí sa tejto akcie zúčastnili. Pretože je dôležité zviditeľniť sa. Sme tu a hlásime sa hrdo k ostatným obyvateľom SR. Už nehľadáme svoje miesto pod slnkom a v spoločnosti. Máme nielen povinnosti občana SR ale aj svoje práva. Len ich treba uplatniť. A verejné zbierky sú jedným z týchto akcií.
Čas. Z každej strany počujem - nemám čas. Neviem čo sa stalo, ale akoby nik nemal čas. Na nič a pre koho. Viem, že sa s problematikou ako využiť čas, nemôže vyhovieť všetkým. Okrem seba samých máme aj svoje rodiny, priateľov, záväzky. A tak sa vysnívané stretnutie klubu posúva z týždňa na týždeň. Lebo nemáme čas. Je tu preto zápas medzi chcením, alebo ak chcete snením, a medzi nájdením času na realizáciu našich predstáv.
Koniec fašiangových zábav je dávno za nami a zbierka na činnosť klubu pred nami. Tak nás napadla myšlienka ( z núdze - cnosť ) spojiť výrobu fašiangových dobrôt s tvorivými dielňami. Veď aj výroba dobrôt pre naše "chlpaté" jazýčky sú vlastne tvorivé dielne, tak ako výroba sovičiek. Nuž ale poďme na to od začiatku.
Plán práce klubu predpokladal, že sa zídeme koncom fašiangu na stretnutí klubu a budeme spolu vytvárať tradičné vysmážané zákusky. Do oka nám padli fánky, ktoré tiež niekde nazývajú aj Božie milosti, či grapne alebo krapne, a samozrejme šišky, niekde ich nazývajú aj pampúšiky. Nuž, nechajme to na lingvistov, nech rozhodnú čo je správny názov. Našim jazýčkom je to fuk. Lenže akoby to bolo bez obeda. A tu padol pohľad na pôstne jedlo, ktoré je charakteristické pre jar a zvlášť pre zelený štvrtok, na špenát.
Stretli sme sa v sobotu 6. apríla o desiatej hodine v rybárskom dome. Jožka priniesla už hotové fánky, bola ich celá tácka. Ešte sme sa ani neusalašili a už polovina z nich bola preč. Daniel priniesol koláčiky z lístkového cesta, Danka zas vytiahla výborné rezy.
Majka s Danou pomaly vyťahovali z tašiek pracovné pomôcky a nastrihané"polotovary". Boli to vrecúška v tvare trojuholníka, kruhy aj očká, nite a ihly, nechýbali ani nožnice. Zručné ruky našich členiek začali kmitať a vytvárali čosi, čo po naplnení molitanovou výplňou vytvorilo postavičku v tvare sovy.
Medzitým druhá časť našich členov sa venovala tvoreniu jedla. Pripravili sa fánky podľa iného receptu a súťažilo sa, ktoré sú chutnejšie. Nebolo víťaza, lebo sa všetky zjedli. Ešte aj prsty sa olizovali. Ešte boli mokré a už sa robilo cesto na šišky. Ich vôňa pri vysmážaní plnila naše ústa slinami. A aby sa lepšie šmýkali dolu krkom, na každú sa mohla pridať pena z bielkov s marhuľovým džemom.
Špenát, vajcia na tvrdo a zemiačiky sa priniesli uvarené. Danielova mamička priniesla ešte zemiakové pagáčiky na zajedanie špenátu. Ak by ste si mysleli, že to nezvládneme, máte smolu. Mýlili by ste sa. Aj dupľu si kde - kto vypýtal.
Bol to veľmi pekne spoločne prežitý sobotný čas. Bol čas aj na porozprávanie sa, aj na maškrtenie, aj na výrobu sovičiek. Mali sme aj čas porozprávať sa s vedúcou oddielu skautiek v Považskej Bystrici, ktorá sa nazýva "Sovičky". Bola na výzvedy, ako sa sovičky robia. Plná nadšenia si odnášala sovičku aj s návodom, ako sa tieto pekné a hravé postavičky šijú. Myslím, že by bolo dobré sa s nimi skamarátiť a chodiť aj na spoločné výlety. Budúcnosť ukáže.
Naše zručné devy vytvorili devätnásť sovičiek. Na čo budú slúžiť? Nuž, budeme mať zbierku. Budú ako dar našim sponzorom za dobrovoľný príspevok, minimálne vo výške 3 Eur. Sovička tak bude symbolicky bdieť nad ich zdravím aj v noci, bude im pripomínať múdrosť, ktorou prispeli na činnosť nášho klubu.
Chcem poďakovať všetkým šestnástim členom klubu, ktorí sa tohto spoločného stretnutia zúčastnili. Verím, že to nebol stratený čas. Že sme si z tohto stretnutia niečo pekné odniesli. A naučili sme sa niečo nové. Nielen ušiť sovičku ale aj to, že to vôbec dokážeme a že sa to dá! Len sa nepodceňovať. Veď spolu môžeme splniť svoje sny skôr, ako keď je na ne človek sám.
Pri odchode sa baby dohadovali na ďalších tvorivých dielňach. Chceli by skúsiť servítkovú metódu. To je fajn, že sa kujú nové plány, že sa objavujú nové obzory práce v klube. Držím nám všetkým palce, aby sa to vydarilo tak, ako si to predstavujeme.
Už tradične sa Klub SM v Považskej Bystrici zúčastňuje spoločného cvičenia esemkárov pod názvom MARS. Doterajšie stretnutia sme absolvovali v Piešťanoch a Ružomberku, k tohtoročnému MARS-u sme sa rozhodli pripojiť priamo v Považskej Bystrici.
Rozmýšľali sme, či budeme cvičiť niekde v posilňovni či v Swim Clube. Nechceli sme, aby táto akcia bola len jednorazová. Máme pocit, že by sme sa mohli stretávať pravidelne. Žiaľ možností bolo málo. Jednoducho sobota bol problém. Školské telocvične, ktoré sa požičiavajú za poplatok boli obsadené, Swim Club mal akciu. Už opakovane sme mali pozvanie od priateľov z Cirkvi adventistov siedmeho dňa v Považskej Bystrici a tú sme využili.
A tak sme sa v piatok popoludní, 1. marca, siedmi „skalní“ stretli v telocvični CASD. Je to malá, priam komorná miestnosť v suteréne budovy. Na zemi mäkká žinenka, cvičebné stroje na zlepšenie kondície, veľká cvičebná lopta, činky, závesy na cvičenie s pruhmi.... Po rozcvičke, ktorú máme naučenú z rekondícií v Liptovskom Jáne, sme sa snažili zapojiť do cvičenia i jogové prvky odkukané zo stretnutí organizovaných SZSM. Po krátkych oddychových prestávkach sme cvičili individuálne na strojoch i s činkami.
Bolo to veľmi príjemné stretnutie, a zistili sme, že je možné sa aj v týchto malých priestoroch stretávať a cvičiť. Niekedy je od myšlienky k činom ďalej akoby sa zdalo. Ale „tvrdohlavosť“ pani Elišky Bielikovej v pozývaní k návšteve telocvične sa nám vyplatila. Jej i priateľom z CASD patrí naša vďaka.
Máme nad čím rozmýšľať, máme cieľ, máme chuť a máme odvahu. Prvý krok ku zdraviu sme urobili. Už len, aby sa aj tí ostatní, čo sa nemohli z rôznych príčin stretnúť na tomto cvičení, k nám pripojili, a aby miesto deklarácii ukázali činy.
Koniec roka a začiatok nasledujúceho kalendárneho roka nám prinášajú možnosť prežiť krásne chvíle so svojou rodinou, so spolupracovníkmi i s priateľmi. Adventný čas nás má skľudniť, spomaliť naše životné celoročné tempo. To preto, aby sme si mohli vychutnať to všetko krásne čo sme pripravili nielen druhým ale aj sami sebe.
Predvianočné aktivity počas decembra gradujú. Stávame sa akýmisi milšími a láskavejšími k okoliu, k spolupracovníkom, ale myslíme aj na núdznych, často neznámych ľudí. A tak akosi častejšie poniektorí z nás siahajú hlbšie do vreciek po peniažtek alebo zakúpia vianočný darček deťom zo sociálne slabších vrstiev, prípadne sa zúčastňujú charitatívnych akcií. V tomto období myslíme predovšetkým na Vianoce a Štedrý večer. A v úzadí sa ukazuje Nový rok. Akási bodka za sviatočnými dňami.
Klub v Považskej Bystrici každoročne spája novembrovú a decembrovú schôdzku do jedného stretnutia. Na ňom slávime klubové Vianoce, stretnutie či posedenie pri stromčeku. V tomto roku to bolo v pondelok, desiateho decembra. Už tradične sa schádzame v hojnom počte, temer všetci a prídu i tí, ktorým sa počas roka len veľmi ťažko podarí dostať z domu. Je to krásne popoludnie či podvečer. Máme si čo povedať, pospomínať. Tiež však kuť plány na budúci rok.
Ale akoby to bolo bez pohostenia? Tí, ktorí mohli, začali aperitívom. V ponuke bolo biele i farebné. Tuhé. Víno bolo v kapustnici. Z nej sa na nás usmievali voňavé dubáčiky a s nimi súťažilo o našu pozornosť i údené: šunka i klobásky. Spolu to bola báseň, ktorá vytvárala pomyselné nebíčko v papuľke. Medovníčky, rôzne koláčiky i doboškové rezy už robili akýsi „špunt“ za dobrotami.
Rozdali sme si darčeky, ktoré pripravil výbor klubu. Avšak veľkým darom pre nás všetkých, a pre predsedu klubu, bolo ocenenie udelené Asociáciou na ochranu práv pacientov SR v kategórii „Môj lekár“, za odborný a ľudský prístup k pacientom, ktorý odovzdala doktorovi Brežnému Helenka Bottková. Žiaľ, pre zdravotné problémy sa osobne nemohol 23. novembra v Bratislave zúčastniť prebratia tohto ocenenia, zastúpila ho prezidentka SZSM Jarka Fajnorová.
V nadpise som hovoril „nielen prijímať...“ a nadpis by mal pokračovať slovami „ale aj dávať“. To dávať neznamená len rozdať si darčeky medzi sebou, ale urobiť aj niečo pre druhých, mimo nášho klubu, mimo nášho zväzu... Zviditeľniť klub aj zväz na verejnosti, ukázať, že aj esemkári, hoci majú ťažký život sú ochotní urobiť niečo dobrého i pre toho druhého. Prezentovať na verejnosti solidárnosť s inými zdravotne či sociálne znevýhodnenými ľuďmi. Teda, inými slovami povedané, nielen „natŕčať ruku“, ale aj rukou dať.
Spomenul som aj charitu. Nuž, po piaty raz sme sa zúčastnili Vianočných trhov vo Sverepci. Je to obec susediaca s Považskou Bystricou. Aj tu žijú ľudia so svojimi radosťami i starosťami, problémami. Tieto trhy sú benefičnou akciou, každé vyzbierané Euro ide na dobrú vec. Organizátori tejto akcie v tomto roku venovali celú zbierku trojročnému dievčatku s mozgovou obrnou, ktorej rodičia pochádzajú z obce a ktorá potrebuje špeciálnu rehabilitáciu. Tú však zdravotné poisťovne nepreplácajú. A keďže dievčatko je zo sociálne slabšej vrstvy, nemohli by rodičia túto starostlivosť svojmu dieťatku poskytnúť.
Každý zo zúčastnených „trhovníkov“ chcel pomôcť. Predávali sa domáce moravské koláče, orechové či makové záviny, štrúdľa. Na občerstvenie sa dali kúpiť rôzne dobroty. Vyhľadávaný bol chlieb so šmalcom a s oškvarkami, na vrchu trónila cibuľka. Hneď vedľa sa grilovala cigánska pečienka, klobásky. Deťúrence skôr dali prednosť palacinkám, ktoré boli plnené rôznymi náplňami. Mohli sa pozrieť ako sa pečú vianočné oblátky a ochutnať ich ešte teplé a poliate medíkom. Keďže bolo chladno, teplota bola pod bodom mrazu, na zahriatie sa podával punč: ovocný bez alkoholu pre deti a s alkoholom (mohli sme si vybrať z troch druhov príchutí) pre dospelých.
Náš klub varil kapustnicu. Kotol mal 70 litrov a predala sa všetka. Chutila až tak, že si „domorodci“ doniesli zaváracie poháre i obedáre a brali si ju domov. Tešili sa, že táto dobrota nebude chýbať na nedeľnom stole. Sušené dubáčiky venovala do kapustnice Majka Chudá, ktorá nelenila a ešte v lete vyhnala manžela do hôr, aby ich nazbieral. Časť údenín a koreniny do nej venoval predseda klubu. Viacerí členovia klubu i s rodinami (Majka Krajná z Beluše, Danka Riecka z Visolaj, Anička Remencová z Kunovca) prišli podporiť túto akciu kúpou výrobkov a ochutnali i kapustnicu a porovnávali ju s tou, ktorá bola na klubovej schôdzke.
Vianočné trhy sa reklamovali i v neurologickej ambulancii, takže množstvo pacientov z okolia bolo zvedavých a nedali si ujsť túto akciu. A tá sa vydarila nielen svojou atmosférou, spríjemnením a skrášlením predvianočných chvíľ, ale aj jej ekonomickým prínosom. Veď sa vyzbieralo viac ako 2 150 Eur. Som rád, že aj náš Klub SM v Považskej Bystrici priložil ruku k dielu. Odmenou pre nás boli žiariace očká dievčatka a radosť jej rodičov, že budú môcť i v budúcom roku pokračovať v jej liečení. Nás hrial pri srdci tiež príjemný pocit, že sme mohli i my prispieť k radosti druhých, dovtedy nám neznámych. Spolupatričnosť ľudí spája. Škoda len, že iba v takú krátku dobu na konci roka.
Veru smutno sme sedeli v reštaurácii „ Hošták“ a plánovali sme akciie na koniec roka.
Vybuchla nám totiž akcia neskorej jesene, športový deň vo wellnesse a posedenie pri dobrom
papaní. Termíny šibeničné, počasie nanič! Kam sa vybrať, kde sa prichýliť. Veď každý poriadny
chlap už začína piecť suché zákusky či biskupské chlebíky a zázvorníky, lebo Vianoce su predo
dvermi. Už aby len ten zvonec zazvonil.
V salóniku vedľa nás bol kar. Nosili tam jedlá, vône sa okolo nás len tak vznášali s šteklili v
nose a v tom sa mi pred očami zjavila scénka a pamätný preklad z filmu Škola základ života. Tá
vôňa pečeného kolena! Nos sa mi krútil, ústa boli plné slín. Ale podarilo sa to bez straty kvetinky.
-Kolená - povedal som. Čo takto zájsť niekde na koleno! Barborka pracuje v Papradne v krčme.
-Je to M-bar v kultúrnom dome- opravila ma podráždene Barborka.
-A kolená tu robíme parádne, len treba ochutnať!
A to ma ukľudnilo. Zjavne aj výborníkov. Len ako dostať ten šport do tohto! Veď zo športu sú to
iba koordinované pohyby žuvacích svalov a reflený pohyb pažeráku. Nič moc!
-A ako by sme tam išli a kedy? - utrúsil ktosi.
-Niekto príde autom, môže niekoho vziať so sebou. A keď sa do auta nemesíme, ide autobus.
Stojí pri kostole a do M-baru je to 100-150 metrov. A to bude ten športový výkon! - myšlienky sa
stali skutkom a bolo!!! Športový deň ako vyšitý.
-Jarka by mala z nás radosť - špitla Helenka. Veď viete, že na každé stretnutie privedie kopu
cvičiteľov.
A tak sa i stalo, že 23. novembra o šestnástej hodine sme sa stretli v Papradne, v M-bare
kultúrneho domu. Barborka so šéfkuchárom dohodla kolená. Na spôsob papradňanských chuití.
Zišli sme sa tam pätnásti. Piati absolvovali i športovú časť podujatia. Naspäť sme mali už všetci
povoz, rozchádzali sme sa tesne pred siedmou hodinou večernou.
Kolená boli vynikajúce, posedenie pri nich tiež. Veľká škoda, že sme sa nemohli viacerí
zúčastniť tejto akcie. Mnohí mali ešte domáce či pracovné povinnosti, lebo bol piatok.
A ešte jedno plus z tejto akcie. Po ceste sme videli dedinky, staraé drevené chalúpky i okolitú
prírodu. Mnohí tu boli po prvý raz. A tak skrzla myšlienka, že budeme navštevovať takéto
zaujímavé zákutia nášho okolia i v budúcnosti. V budúcom roku sa zastavíme v múzeu školy v
Brvništi. Barborka povedala, že zariadi obžerstvo. V krčme má totiž kamaráda…… aj muziku
zadováži, priateľ je členom hudobnej skupiny. Nuž, máme sa na čo tešiť. Skúsite i Vy doma
obdobné akcie? Čo tak nazvať ich „Sto kilometrov za zdravím“?
MUDR. Branislav Brežný
Tak ako obvykle aj rok 2018 sme zakončili posledným rekondičným pobytom. Keďže novembrové počasie bolo už chladnejšie, vyhriať si ubolené telá v horúcich liečivých vodách nimnických kúpeľov bol podľa mňa ten najlepší nápad. Pobyt začínal utorkovým ránom, kedy sme sa všetci postretali na recepcii hotela Salvator, zobrali si kľúče od našich izieb a išli sa vybaliť. Trochu ma zamrzelo, že nám nepridelili všetkým izby v rovnakom kúpeľnom dome, ale porozhadzovali nás do viacerých, takže večerné návštevy po izbách sme nemohli absolvovať len v papučkách, ale pekne naobliekaní sme prešli ku komu bolo treba. Potom ako vždy nasledovalo dôkladnejšie vyšetrenie, a teda prehliadka u lekára, ktorý následne podľa svojho uváženia, ale najmä podľa našich predstáv, zostavil liečebný plán nášho šesť dňového pobytu.
Každý deň sa niesol v znamení pokoja a oddychu od bežných činností a starostí. Človek sa tu naozaj nemusí o nič starať. Ráno vstane, ide na raňajky a následne obed a večeru. Tu sa musím trochu pozastaviť. Oproti minulým rokom sa podľa názoru viacerých z nás stravovacie služby v kúpeľoch o stupeň zhoršili. Škoda, ale keďže nie sme až takí vyberaví, vždy sme všetko pekne zjedli. Pomedzi tieto naše stravovacie seansy sa každý venoval blahu svojho tela. Podľa načasovaných procedúr sme si prešli rôznymi kúpeľmi, masážami, cvičeniami a inými príjemnými, no hlavne prospešnými procedúrami. Nesmiem zabudnúť na hodiny prekecané pri kávičkách a koláčikoch v spoločenskej hale hotela Balnea Grand. Jednoducho sa nedalo odolať a prejsť okolo chladiaceho boxu plného sladkých dobrôt bez povšimnutia.
Zo všetkých dní však musím vyzdvihnúť jeden večer, kedy sme sa všetci stretli u Danky a Majky na izbe. Prichystali sme rôzne maličkosti pod zub a začali ako obvykle kecať. Spomínali sme na všetkých, aj na tých, ktorí už bohužiaľ nie sú medzi nami. Ako všetci dobre vieme, naša Majka je veľmi šikovná krajčírka. Práve ona si pre nás pripravila prekvapenie vo forme šikovných ručičiek. Musím povedať, že takýchto aktivít by som do budúcna privítala v našom klube omnoho viac. Tak ako vidieť na spoločnej fotke, šili sme krásne sovičky, ktoré potešili nás alebo tých, ktorým sme ich darovali ako vlastnoručne vyrobený darček. Priznám sa, že zo začiatku ma premohla neistota, pretože jediné pri čom používam ihlu a niť je prišívanie gombíku. Netušila som, že som natoľko schopná a šikovná vyrobiť takú roztomilú vecičku. Pravdaže, Majka pomáhala a vysvetľovala ako vedela. Pri takej trpezlivej učiteľke sa aj z nás stali majstri danej činnosti. No dobre, naše výtvory neboli až tak tip top, sem tam stehy boli nakrivo, ale to nikomu neprekážalo. Mne sa podarilo urobiť až dve sovičky a poviem vám, ten pocit, keď je vaše dielo hotové a celkom pekné, je na nezaplatenie. Človek si uvedomí, že aj keď má oči neposlušné, či prsty a cit v nich trochu nešikovnejší dokáže toho urobiť ešte veľa krásneho.
Tak takéto príjemné dni sme si spolu všetci užívali v Nimnici. Škoda, že sa nemohlo zúčastniť viac ľudí, predsa len každý z nás má kopec iných povinností, ktoré ho obmedzujú, no dúfam, že nabudúce sa nás stretne omnoho viac. A nakoniec, môžeme byť naozaj radi, že v blízkosti našich domovov sa nachádza taký poklad v podobe liečivých kúpeľov a poskytuje možnosť si tento poklad aspoň raz za čas privlastniť a využiť na vlastnej koži. Osobne verím, že v budúcnosti sa pohneme trochu ďalej a pôjdeme vyskúšať aj iné možnosti, ktoré nám Slovensko na poli kúpeľných pobytov ponúka.
Grécko. V ostatnej dobe sa ňom veľa sa hovorilo. Najmä o jeho ekonomickej kondícii a možnosti „vypadnutia“ z Eurozóny. Spomínali sa i tie najčernejšie prognózy a rôzne scenáre. A náš klub sa stal svedkom týchto udalostí. Od začiatku až do konca, do vyhlásenia, že Grécko sa dostalo do stavu, kedy je jeho ekonomika zdravá, silná a môže konkurovať iným vyspelejším ekonomikám.
Zažili sme dobu, kedy cestovné kancelárie ponúkali výhodnejšie „bezpečnejšie“ destinácie, pretože sa predpokladalo v Grécku výrazné zvýšenie cien tovarov a služieb. Tiež sa strašilo migrantami, ktorí boli potenciálnym negatívnym prvkom. Zažili sme migrantov pri ceste do Grécka na maďarskej strane Dunaja v Medveďove. Vracali sa pešo smerom od hranice na Györ. Videli sme i zadrôtované maďarské hranice so Srbskom a utečenecké tábory na srbskej hranici s Macedónskom.
Videli sme prázdne hotely a pláže v Paralii, v mieste našej rekondície. Toto leto boli však pláže plné turistov i domácich, boli tu rodiny s malými deťmi i dôchodcovia. Tiež sme videli Slovákov, Srbov, Rumunov, Bulharov, Rusov ale aj Čechov a Poliakov, i keď tých pomenej ako v minulosti. Nemci sa viac zdržiavali v novovybudovaných luxusných rezortoch, ktoré boli čerstvo vybudované neďaleko Paralie.
Videli sme nízku kúpyschopnosť domáceho obyvateľstva, najmä dôchodcov. Vlani a najmä v tomto roku to nebolo vidieť. Ceny základných potravín boli ostatné roky stále rovnaké a cena potravín až na drobné výnimky je v Lidli taká ako u nás. Preto nás lákala návšteva trhoviska v meste Katerini, vzdialeného asi 6 km od Paralie. Aby sme mohli porovnávať.
Tohoročnú „sondu“ do gréckej reality sme uskutočnili v odskúšanom a osvedčenom čase, v dobe od 29. augusta do 11. septembra. Autobus sme zaplnili šestnástimi členmi a priateľmi klubu. Cestu, i spiatočnú, sme zvládli na jednotku, klimatizovaný autobus nemal chybu. Každý mal pred sebou obrazovku s počítačom, filmami, hrami, rádiom a čo ja viem ešte s akými možnými zábavami. Kto nemal slúchadlá si ich mohol zakúpiť u šoférov. Kto chcel, mohol sledovať obrazovku pred sebou, iní zas mohli porovnávať zmeny krajiny pozeraním z okna. A bolo sa na čo dívať. S hrdosťou môžem povedať, že v okolí Nového Sadu, kde žijú Slováci, boli najkrajšie obrobené polia a na nich poriadok. Nezriedka kilometre sa tiahnuce lány kukurice, ktorým nebolo vidieť konca..... Tiež dozrievali slnečnice a tie už boli spola zožaté, po žatve obilovín prázdne polia boli už zorané.
Pri ceste do Grécka sme nevideli Macedónsko, lebo bola už tma. Asi 10 km za hranicami sme mali zastávku na benzínovej pumpe v Kumanove. Oproti nej bol osvietený minaret. Prvá zvesť, že v tejto oblasti je nábožensky rôznorodejšie obyvateľstvo. Videli sme i moslimské ženy, avšak nemali zahalené tváre, ale ich odev bol iný. Cesta späť však ukázala Macedónsko ako krajinu napredujúcu vpred míľovými krokmi. Za dva roky sa dokončila diaľnica ( s malými rozostavanými úsekmi ). Žiaľ, prekrásnu cestu serpentínami cez hory skrátili tunely i viadukty. Je to však daň za skrátenie cesty. Videli sme vinohrady, na koreňoch viseli veľké strapce hrozna. Na pumpe sa dalo kúpiť hrozno výbornej chuti, priam malvázia ! Dva strapce mali viac ako l,5 kg, cena 1 Euro/kg..... Priam magnetom pre niektorých bolo nakupovanie v bezcolnej zóne. Tri kartóny cigariet za 28 Eur – no nekúpte to!
Tesne pred odbočkou z diaľnice do Paralie bola nehoda, takže nás obrátili do protismeru a najbližším výjazdom sme sa dostali do gréckej vidieckej krajiny, ktorá sa mierne vlnila. Odhalili sa pred nami polia s bavlnou, kukuricou, sady s olivami. Tie boli rôzneho veku, mladé novovysadené stromčeky i veľmi staré košaté stromy. Všade vôkol boli vinohrady i „kivohrady“ ( rástlo tam kivi ). Obe rastliny majú rovnaký spôsob pestovania, avšak kivi je dvojdomá rastlina a na 5 až 7 koreňov samičej rastliny je potrebný jeden samčí ker. Ten sa vyznačuje veľkými šľahúňmi týčiacimi sa oblúkovite do výšky a ktoré sa dajú dobre rozoznať. Na zemi sa tiahli v rade úle, nezriedka viac ako 30-40 rodín. Občas sa vedľa vás mihol osamotený domček, raz sme išli cez malú dedinku. Čím viac sme sa dostávali k Paralii, tým častejšie boli zhluky penziónov a malých hotelíkov, ktoré sa následne „prevtelili“ do nášho cieľa cesty – Paralie.
Počasie počas pobytu v Paralii bolo nádherné. Neboli dni, kedy by teplota poklesla pod 34 st. C, večer okolo 22-tej hodiny bývalo okolo 26 st. C. More malo ustálenú teplotu 26-27 st. C a plávanie v ňom bolo pôžitkom. Večerné prechádzky sme si spestrovali nakupovaním odedze, darčekov a mlsôt. Ovocie a zelenina boli drahšie ako obvykle. Veľké sucho a teploty sa podpísali pod výnosy polí. Napriek tomu raňajky s čerstvo nakrájanou ružovou lahôdkovou cibuľou, mäsitou rajčinou a ešte teplým, maslom natretým chrumkavým chlebíkom sme si nemohli odoprieť. Mnohým nechýbal na stole ani pravý grécky jogurt. Poniektorí mali to šťastie, že sa ich hotelové balkóny dívali na Olymp. A tak sa stali pre nás raňajky akýmsi rituálom.
Na spestrenie podvečerných chvíľ sme sa viacerí vybrali na Olympskú riviéru (Olympic beach, Olympiaki akti ). Vláčikom. Cesta tam trvala 20 minút. Najskôr sa vláčik predieral uličkami Paralie, neskôr sa dostal na spojovaciu cestu medzi týmito destináciami. Asi v polovine cesty je rezervácia pre korytnačky, ktoré plávajú v sladkovodných kanáloch. Olympská riviéra pôsobí na nás kľudnejšie a je aj upravenejšia, ceny potravín, najmä ovocia a zeleniny je tu nižšie. Veď aj hotelov je tu menej. Pláž je tu širšia aj upravenejšia ako v Paralii. Je nositeľkou Modrej vlajky EU, čo je garancia kvality. Lístok na vláčik je obojsmerný, cesta sa tu môže prerušiť na 2 hodiny.
Boli sme zvedaví na trhy v okresnom meste Katerini (mesto je pomenované po sv. Kataríne ). Má asi 40 tisíc obyvateľov. Autobus medzi Paraliou a Katerinami premáva každých 15 minút. My sme si na cestu tam vybrali taxík, stál 8 Eur. Doviezol nás však priamo na trhy. Cestu späť sme absolvovali autobusom, lístok je za 1,70 Eura.
Samotný trh je rozdelený na tri časti. Ovocie a zelenina je na najväčšej ploche. Dostať tu najmä rôzne druhy rajčín a paprík, zemiaky, baklažány, kapustu, cibuľu, cesnak, koreňovú zeleninu, rôzne druhy strukovej fazule ale aj sušenej a samozrejme nesmeli chýbať cukety a tekvice. Z ovocia tu dominuje hrozno, nektarinky, broskyne, hrušky, jablká, menej bolo fíg, sliviek i granátových jabĺk. Na stoloch trónili rôzne druhy melónov. Dostať tu aj nakladené olivy, ktoré sa tu nakupujú po kilách. S kôstkami aj bez nich, plnené mandľami, paprikou... snáď 30 druhov či viac. Tiež je tu vidieť sušené ovocie, koreniny. Druhou podstatne menšou časťou trhu sú stánky s textilnými výrobkami, čo nás zaujímalo najmenej a prebehli sme ju veľmi rýchlo. Tretia časť tržnice bol vlastne rybí trh. Množstvo stánkov s rybami uloženými na ľade lákalo kupujúcich, ktorých bolo o niečo menej ako v zeleninovej časti. Nakupovalo sa vo veľkých množstvách a kupujúci boli prevažne vyšších vekových skupín. Ceny boli o tretinu nižšie ako v Paralii. Zaujímavosťou bolo, že sme našli stánky s kvetinami a medzi nimi boli priesady kalerábov, uhoriek, cukiet, kapusty či korenín....
Následne sme sa úzkymi cestičkami dostali do centra mesta a po pešej zóne do parku. Neodmysliteľné frap(p)é bolo nutnosťou. Nohy si museli oddýchnuť. Hrdlo bažilo po zvlažení, po káve. Frapé je ľadová káva s hustou penou populárna v Grécku a naCypre. Začiatky frapé siahajú do roku 1957, kedy bolo náhodne vytvorené počas medzinárodnej výstavy Thessaloniki international Trade Fair v Solúne. Firma Nestlé tu vystavovala nový čokoládový nápoj pre deti pripravovaný z čokoládového prášku a mlieka, ktorý vznikol potrepaním v šejkeri. Pán Dimitris Vakondios si chcel cez prestávku pripraviť svoju instantnú kávu, ale nemal k dispozícii teplú vodu. Rozhodol sa tak do šejkru pridať studenú vodu a instantnú kávu. Takto náhodou vzniklo frapé a nápoj sa neskôr rozšíril aj do iných krajín na svete. Káva je veľmi osviežujúca, plávajú v nej kocky ľadu. Každý si pridá cukor podľa vlastnej chuti. Niektorí si navrch doprajú aj trochu škoricového cukru. Káva sa pije cez slamku. Mnohí kafeteristi ponúkajú k frapé i studenú vodu. Takže stráviť pri káve a pri príjemnom rozhovore aj hodinu nie je nič výnimočné.
V centre mesta sa nachádza park. Množstvo šumiacich fontán, vodopádov a kaskád spríjemňuje horúčosť dňa. Hluk mesta ostal za bránami parku. Za to sa tu ozývali hlasy šantiacich detí a športovcov, ktorí vzadu v parku mali vybudované ihriská.
Zaujímavo zrezané a tvarované stromy pútajú na seba pozornosť a veru lahodia oku. Ani tu sa nikto neponáhľa. Akoby sa zastavil čas. Vo všeobecnosti – Gréci majú na všetko čas. Žijú kľudne, jedia zdravo a dožívajú sa vysokého veku. A tento štýl života je vysoko infekčný, chytľavý. My sme mu podľahli na druhý či tretí deň. Bojím sa však, že rýchlo po príchode na Slovensko sa z tohto ošiaľu kľudu vyliečime...
Ako som už povedal, ráno sme začínali raňajkami, s čerstvým, ešte teplým chlebíkom. Ten sme kupovali na ceste späť do hotela po raňajšej prechádzke popri mori. Mohli sme tu sledovať východ slnka. Vychádzalo nad kopcami polostrova Chalkidiki. Každé ráno bol východ slnka iný. Vždy však bol čarovný. Chôdza po pláži naboso, len tak s obuvou v jednej ruke a uterákom v druhej, nohami raz po suchu a inokedy obmývanými vlnami mora, vdychovaním čistého morského vzduchu a pozorovaním východu slnka je neopakovateľným zážitkom. Priam ako ranné kúpanie sa v mori, ktoré bolo rovné ako zrkadlo. Rýchlo sme zistili, že more je ráno pocitovo najteplejšie. Po takejto rannej „rozcvičke“ čerstvo napečený chlebík sa v ústach menil na „nebíčko v papuľke“.
Po deviatej hodine sme sa už chystali na pláž. Každý mal vyhliadnuté svoje miestočko. Mali sme možnosť obsadiť si plážové ležadlo so slnečníkom za cenu nápoja alebo ovocnej misy. A to na celý deň, čo bolo veľmi výhodné. Z pláže sme odchádzali neskoro popoludní. Apartmánový hotel El Greco má na každej izbe kuchynku, takže sme si mohli uvariť večeru a zjesť si ju na balkóne hotela. Alebo sme sa mohli vybrať najesť do niektorej z množstva reštaurácií či stánkov rýchleho občerstvenia. Na každom kroku číhali na nás miestne dobroty, z ktorých najznámejšou je gyros. Jeho názov pochádza z gréckeho slova γύρος – otočka, lebo mäso sa otáča naražni. Gyros pita je úhľadne zabalený v chlebovej placke. Obsahuje na jemné plátky nakrájané opečené mäso, zemiakové hranolky, najemno nakrájanú rajčinu a ružovú cibuľu, kečup, horčicu a neodmysliteľné tzatziky. Je to „dresing“ pozostávajúci z jogurtu, nahrubo nakrájaných uhoriek, bieleho korenia ( alebo zmesi korenín na tzatziky ), cesnaku a čerstvého kôpru. Gyros plata je zasa reštauračný variant tejto pochúťky. Podáva sa na tanieri a je umenie túto porciu zjesť. A vôbec, grécke reštaurácie sú známe tým, že na tanieroch je veľa jedla. To sa priam vychutnáva, zapíja sa dobrým, najlepšie miestnym vínkom. Deti pijú skôr kolu či iné sladké nápoje, poniektorí pivo. Ale na grécky spôsob je to víno! Pri takomto jedle nie je umenie stráviť celý večer.
Zaujímavé je pečenie mäsa na gyros. Mäso je korenené zmesou korenín na gyros. Asi na jeden centimeter hrubé plátky nakrájaná bravčová krkovička je navrstvená na rotujúcej vertikálnej ihle, na ktorú sú z troch strán nasmerované infra-žiariče. Keď je mäso zvonka do chrumkava opečené, oreže sa nožom. Na strane rezu je mäsko šťavnaté. To dáva tejto pochúťke neopakovateľný kulinársky zážitok. Koreniny typické pre grécku kuchyňu je možné kúpiť v každom obchode s potravinami
Nie je to len samotný gyros čo dáva čaro večernej ulici. Je to aj celková atmosféra - všemožné vône z rôznych reštaurácií, taverien, či typických gréckych rybích reštaurácií ( ψαροταβέρνα - psarotavérna), pečenej kukurice a k tomu vôňa mora, šum či vrava ľudí prechádzajúcich sa po uličkách, nočné osvetlenie obchodov, hotelov, parkov ....
Miesto kľudu a možnosť posedieť si a rozjímať nám poskytol chrám gréckej pravoslávnej cirkvi postavený na pobreží v strede Paralie. Bohatý ikonostas či nástenné maľby dotvárali kolorit tohto miesta. Opakovane sme zachytili spev popa či zboru, ktorý pre nás znel exoticky. Žiaľ, v tomto roku sme neboli účastní krstu či svadby ako v minulých rokoch.
Na námestíčku pri chráme bol aj v tomto roku festival ľudových súborov. Videli sme Bulharov, Rumunov, Grékov, Ukrajincov... spievali a tancovali nielen na pódiu, ale aj v uliciach. Bolo to pekné spestrenie večerného programu.
A keď sa nám nežiadalo prechádzky, tak sme sa navštevovali navzájom. Každá izba hotela má balkón a tam sa zmestí veľa dobrých ľudí. Na stole nechýbalo ovocie, obložené chlebíky a aj slovenský hamburger ( chlieb s masťou a cibuľkou ), klobása i údená oravská slaninka, oškvarky či syrové nite - to všetko ako spomienka na domov.
Často naše myšlienky zaleteli na Slovensko, domov, kde ostali naši blízky. Hádali sme čo robia a či sa majú tak dobre, ako my tu. Považskobystrickí členovia klubu si opakovane pripomenuli, že Mesto Považská Bystrica im, svojim obyvateľom, prispelo na tento rekondičný pobyt. Mnohí by si ho nemohli bez tejto pomoci dopriať. Preto jednohlasne a opakovane zaznelo - ďakujeme!
Každoročne sa tešíme na spoločne strávené dni. Dni, ktoré nie sú pre nás bežnými dňami. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že sú to pre nás dni sviatočné. A na tieto dni sa tešíme. A dúfame, že sa pri zachovaní zdravia zas spolu na letnej rodinnej rekondícii stretneme. Takže – Dovidenia Paralia!
MUDr Branislav Brežný text
Mgr Daniel Kimlička fotodokumentácia
