posledná schôdzka Klubu SM pred prázdninami ako vždy u adventistov: duchovné slovo na tému vyrovnania sa s odchodom blízkych, pekná poeseň a premietanie nižšie uvedeného dokumentu Odchody blízkych z cyklu Brána smrti. Pohostenie Elišky a privítanie novýh členiek klubu.
Kluby, ktoré fungujú čosi dlhšie, prežívajú určitým spôsobom krízu. Krízu v tom, čo do plánu práce klubu zaradiť. Predovšetkým stereotypné akcie sa členom klubu "zunovali". Hľadali sme nové, také, čo by chytili za srdce a ktoré by naplnili ich očakávania. Opakovane sme mali v pláne činnosti akcie, ktoré sme nazvali: "Čo život dal a vzal...."
Je to vrece, z ktorého "vyberáme" akcie podľa aktuálnej potreby členskej základne a do ktorého "hádžeme" akcie, ktoré sme si naplánovali a nesplnili ich.
Bezplatným cestovným sa nám pri cestovaní vlakom zjednodušil život. Môžeme tak plánovať výlety vlakom do blízkeho i vzdialeného okolia, nie sme natoľko odkázaní na financie. Kluby si už výlety objednaným autobusom nemôžu dovoliť a sponzorov je málo.
V našom klube sme koncom roka urobili dotazníkový prieskum, čo by sme mohli navštíviť, kam by sme sa mohli vypraviť. Veľkou prevahou vyhrali Košice. Veď mesto Košice vstúpilo do našej vzdialenej i blízkej histórie a málokto z nás cestoval na východné Slovensko. S určitými obavami - ako to dopadne - sme stanovili termín výletu na deň "D" a vypravili sme sa do neznáma.
V sobotu 20. júna o šiestej ráno nás nastúpilo sedem "statočných" do vlaku a hurá smer Košice. Cesta vlakom bola veľmi príjemná a ubehla nám veľmi rýchlo. Veď si máme čo povedať. Sledovali sme, ako okolo nás utekajú mestá, dedinky, doliny, lesy, tunely.... Kochali sme sa pohľadom, aká to pestrosť a krása nášho Slovenska. V Košiciach nás privítala čistá stanica a po zorientovaní sa na mieste sme sa vybrali do historického stredu mesta. Oči nám blúdili po fasádach budov, palácov, chrámov. Navštívili sme chrám sv. Alžbety, kde sme pobudli viac ako hodinu, navštívili sme i kryptu chrámu, kde odpočívajú tiež pozostatky veliteľa protihabsburgovského povstania Františka II. Rákóczi-ho. Výstup na schody do veže by sme nezvládli, tak sme tento zážitok oželeli. Žiaľ, Urbanova veža, zvonica, bola zavretá. Následne nás nohy viedli po Hlavnej ulici k divadlu a Spievajúcej fontáne. Tam sme si sadli pod slnečníky cukrárne na kávu a Emil Elefant nám kúpil výborný francúzsky krémeš. Počúvali sme hudbu a dívali sme sa na prúdy vody, ktoré sťa tanečnice tryskali do výšok podľa tónov znejúcej hudby. Nasávali sme tu neopakovateľnú atmosféru tohto miesta.
Keď si nohy odpočinuli, vybrali sme sa po námestí ďalej. Navštívili sme kostoly, ktoré akoby čakali na nás. Každý bol iný, jeden krajší od druhého. Videli sme i paláce, na priečeliach ktorých boli symboly a erby bývalých majiteľov. V jednom dvore z týchto palácov bola výstava, malý trh výrobkov z Maďarska. Ponúkali sa tu rôzne vína, syry, pečené mäso, zemiakové placky, klobásy a slanina solená zo suda, akú už u nás nedostať. Tiež údený bôčik a slaniny z mangalice, ktorých hrúbku odhadujem najmenej na 12 cm.....ale aj rôzne ozdoby z keramiky, hrnce, výšivky... Škoda, že tam neboli umiestnené aspoň tabule s textom v slovenčine.
Cestou na stanicu sme sa ešte zastavili obzrieť vykopávky, odkryté to základy hradieb a mestskej brány. A to sa už zatiahla obloha a hrozil dážď, takže sme sa pobrali na stanicu. Padlo pár symbolických kvapiek dažďa akoby sa i mesto s nami lúčilo. Unavení ale šťastní, naplnení dojmami sme nastúpili do vlaku, ktorý uháňal smerom k Považskej Bystrici. Domov sme sa dostali o ôsmej večer. Už vo vlaku sme sa dohadovali, kam pôjdeme nabudúce. Na jeseň to budú Tatry-Štrbské pleso a okolie, cez leto Piešťany alebo Trenčianske Teplice.
Bol to veľmi pekný výlet. Získali sme nové skúsenosti z organizovania výletu vlakom. Zistili sme, že treba kúpiť cestovné lístky i miestenky a to v dostatočne dlhom predstihu. Môže sa stať totiž, že rýchlik bude pre bezplatné cestovanie vypredaný. Tiež si treba zakúpiť lístky na spiatočnú cestu. Ideálnym sa nám zdá zakúpenie cestovných lístkov cez internet, naraz pre všetkých, čím by sa netrieštila skupina. Je vhodné si naplánovať program činnosti, itinerár, naštudovať mapy, prípadne niečo z histórie...Výlet by nemal byť nad sily účastníkov. My sme mali v Košiciach šesť hodín času na prehliadku časti centra mesta. Takýto časový interval nám vyhovuje, boli sme príjemne unavení.
Už sa stalo pravidlom, že ostatné roky klub v Považskej Bystrici otvára svoju "sezónu" jarnou rekondíciou v Liptovskom Jáne v penzióne Horec. V tomto roku bola Veľká noc začiatkom apríla a báli sme sa, či nám pani Vesna otvorí svoju náruč teplým počasím. Termín rekondície koncom apríla bol obsadený (kolidoval s predĺženým víkendom 1.-3. mája) a tak sme sa s malou dušičkou vybrali už 19. apríla na päťdňový pobyt do nášho obľúbeného rehabilitačne-rekondičného hniezda.
Ranné rozcvičky pred penziónom sa stali pre svoju kúzelnosť lákadlom nielen pre nás, ale pridali sa k nám i niektorí návštevníci. Ranné slniečko vychádzalo spoza kopca v čase ukončovania rehabilitačnej zostavy a tak sme na jej koniec zaradili cvik- Vítanie Slnka....Pred očami sme mali aj majestátne Vysoké Tatry, na končiaroch ktorých sa belel sneh....Slniečko, ešte zubaté, nás však hrialo počas celého nášho pobytu. Škoda, že bolo viac veterno, ako sme si želali. No a aby nás neodfúklo, dožičili sme si dostatok jedla....raňajky boli podávané typom švédskych stolov a obed sme si mohli vybrať z dvoch a večeru zo troch jedál.
V cene pobytu boli aj rehabilitačné procedúry a vodný svet v neďalekej Alexandrii, kde sme sa vyhriali v saunách, vírivkách a mohli sme si do sýtosti zaplávať v bazéne. Okrem tohto vodného sveta sme sa chodili namáčať do minerálnych termálnych vôd do kade v dedine, ktoré bolo zakon-čené posedením v najbližšej krčme. Tým, ktorým sa nechcelo ísť do kade, močili sa v bazéniku pri penzióne. Vyvrcholením bolo nočné kúpanie pri svetle fakieľ a ohňostroji.
Tak, ako sme spoločne ráno vítali nový deň, tak sme spoločne končili deň príjemným posede-ním v klube. Celý pobyt nám spríjemňoval personál penziónu Horec a nebo v papuľke vytvárali kuchári, za čo všetkým ďakujeme. Vytvorili nám rodinné prostredie a aj ich pričinením sa sem radi vraciame.
Klub v Považskej Bystrici usporiadal pre svojich členov v tomto roku už tretí rekondičný pobyt. Tento raz to bol týždňový pobyt (3. – 8. novembra) vSloven-ských liečebných kúpeľoch Nimnica. O Kúpeľoch Nimnica sa právom hovorí, že sú perlou stredného Považia. Veď špecifická poloha kúpeľného miesta v lone Javorníkov a ich umiestnenie tesne nad Nosickou priehradou mládeže, jedinečné zloženie prírodnej minerálnej vody s obsahom stopových prvkov, priam predur-čujú na liečbu pacientov s poruchami dýchacích a tráviacich ciest, poruchou me-tabolizmu cukru, obehového, pohybového a nervového aparátu. Nezriedka toto miesto vyhľadávajú na roborujúcu liečbu i pacienti s onkologickými agynekolo-gickými ochoreniami. A veru, pacient s SM má toho v sebe veľa pokazeného....
Rekondície sa zúčastnilo 15 členov nášho klubu, z toho boli dvaja vozíčkari.Každý člen si mohol vybrať zo širokého množstva ponúk rehabilitačných proce-dúr podľa svojho gusta. Boli to najmä vodné procedúry: plávanie a cvičenie vbazéne, vírivky i vaňové kúpele s vodou obohatenou CO2. Milonás prekvapila možnosť umiestniť menej mobilného človeka do vane pomocou „výťahu“. Ne-chýbali ani masáže, elektroliečba vrátane magnetoterapie, plynové injekcie, te-locvik... Mnohí z nás po prvý raz vyskúšali oxygenoterapiu či soľnú jaskyňu, mohli sme si vybrať z troch druhov sáun...
Strava bola vynikajúca: až priveľmi rozšafne zásobené švédske stoly na ra-ňajkách vystriedal bohatý obed a večera. Mohlo sa vybrať z piatich varených jedál a bola možnosť i suchej stravy. Bohatosť stravy bola petrifikovaná množ-stvom zeleninových šalátov, ktoré boli v jedálni k dispozícii.
Ubytovanie sme mali v bezbariérových ubytovniach, vzdialených od jedálne a kúpeľného domu asi 100 metrov. Štyria z nás boli ubytovaní v jednolôžkovej izbe. Vedenie kúpeľov nám tieto izby poskytlo bez príplatku.
Procedúry boli počas dňa rovnomerne rozdelené avšak sa našiel i čas na pre-chádzky po okolí kúpeľov. Vychádzkam prialo i krásne neskoro jesenné slnečné počasie. Len v posledný deň padal jemný dáždik, akoby aj príroda sa so slzami lúčila s našou vydarenou rekondíciou.
Členovia nášho klubu ďakujú všetkým zamestnancom Kúpeľov Nimnica za vydarenú rekondíciu, zvlášť ďakujú rehabilitačným pracovníkom za ľudský prís-tup a trpezlivosť s nami. Vďaka a obdiv patrí osadenstvu kuchyne a jedálne, kto-rí vytvorili priam domácke prostredie a spríjemnili tak pobyt našim členom.
Vďaka patrí i Mestu Považská Bystrica, ktoré poskytlo finančnú pomoc pri realizácii našej rekondície.
Členovia nášho klubu vrelo odporúčajú do pozornosti členskej základni zvä-zu Slovenské liečebné kúpele Nimnica nielen ako miesto na rekondičný pobyt, ale aj na trojtýždňový kúpeľný pobyt.
