Ráno, päť hodín, vonku tma. Rýchlo sa umyť, zbodnúť nachystané raňajky a trieliť na železničnú stanicu. S napätím som čakal, koľkí sa tam 3. októbra o trištvrte na šesť stretneme. Naplánovali sme si totiž výlet do Tatier, na Štrbské pleso.
Už v pondelok večer som si „kúpil“ lístok na vlak. Keďže som dôchodca, tak ma jeho nulová hodnota vždy poteší. Oznámil som nášmu Danielovi (Kimličkovi) - môjmu sekretárovi, ktorý všetko zariadí - číslo vlaku, čas odchodu vlaku a číslo miestenky. Ten to zas preposlal ostatným členom klubu, takže už v utorok mal každý kúpený lístok aj miestenku. Miestenku potrebujem zverejniť preto, aby sa aj ostatní, ktorí sa na výlet rozhodnú ísť, mohli usadiť čo najbližšie pri mne. Veď, kto by chodil po vlaku s otvorenou fľašou slivovičky, veď by sa nedostala k našim!
Postupne sa rozvidnievalo a sledujúc krajinu za oknom sme si robili plány. Lúky a polia pri trati boli biele od sriene, nad vodami bola hmla. Ozvali sa i kuvici, že nám počasie nevyšlo, ale našťastie sa mýlili. Na nebi nebolo ani obláčika, svietilo slniečko a bolo výborných 19 °C.
Po dva a pol hodine cesty sme vystúpili v Štrbe, presadli na ozubenú železnicu a za chvíľu sme boli vysoko v Tatrách. Pomaly sme vystúpali briežok a za budovou tlačového centra sme odbočili a okolo hotelového komplexu Kempinski sme sa dostali na prvú výhliadku. Viditeľnosť bola priam ukážková, videli sme Svit, Poprad a kopu nám neznámych dediniek, naokolo samé kopce. Tu sme na lavičke odpočívali asi štvrťhodinku. Následne sme prešli na štrkom vysypaný a pekne upravený chodník okolo Štrbského plesa a kochali sa okolitou prírodou. Objavovali sme príjemné zákutia tejto cesty. Skratkou, pod lesom, sme sa dostali k biatlonovej strelnici a k môstikom. Tam už na nás čakalo občerstvenie, každý sa mohol podľa svojho gusta najesť či napojiť v stánkoch, ktoré robili akúsi uličku. Pri nich je množstvo miesta na sedenie.
Strávili sme tam viac ako hodinku, vyhrievali sa na slniečku, oddychovali a znova a znova kochali krásami našej prírody. Následne, už dolu kopcom, sme sa vybrali na stanicu. Cestou sme si pozreli rozpadajúci sa bývalý skvost nášho zdravotníctva, liečebňu Helios, z ktorej ostali iba múry! Bola to najvyššie postavená detská ozdravovňa v strednej Európe a Milka Baťková nám priblížila čas, kedy tam boli na liečení jej deti.
Po príchode na stanicu sme si mohli hneď nasadnúť na tatranskú železnicu a od-viezli sme sa do Starého Smokovca. Cestou sme sa dívali nielen na končiare štítov, ale aj na skazu, spustošenie lesa, ktorú pred rokmi zanechala bora. Obdivovali sme obnovu týchto lesov. Aký to zázrak prírody. Nový les vstával, ako bájny Fénix , z popola.
Po krátkej chôdzi do mierneho kopca sme našli samoobslužnú jedáleň, kde sme sa výdatne posilnili a oddýchli. Niektorí z nás sa ešte poprechádzali po Starom Smokov- ci, po parku s drevenými vyrezávanými skulptúrami, mohli si prezrieť kostolíky – v jednom bola práve svadba. Tiež sme si mohli sadnúť v kaviarni na kávu so zákuskom a vychutnávať atmosféru dávnej doby, kedy si toto mohli dovoliť iba majetní ....
Tesne po 16 tej hodine sme nastúpili na preplnený vláčik do Popradu. Mali sme temer hodinovú rezervu na prestup, ten sme využili na oddych, lebo nás už nohy boleli. V čase nástupu do rýchliku do Považskej Bystrice prichádzala električka zo Starého Smokovca. Ak by sme išli týmto spojom, nestihli by sme prestúpiť......
Cesta domov bola už zas potme. Svetlá staníc sa akosi rýchlejšie mihali za oknom ako ráno, lebo sme ani nespozorovali a už sme boli doma. Unavení, ale na výsosť spokojní s dnešným výletom, sme sa lúčili a skutočne nebanujeme. Preverili sme možnosť jednodňovej klubovej rekondície v Tatrách v oblasti Štrbského plesa a Starého Smokovca. Odporúčame ju do pozornosti aj druhým klubom. Dúfam, že sa nabudúce v Tatrách stretneme, pozývame Vás na takéto stretnutie.
Klub Považská Bystrica
MUDr Branislav Brežný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára